|
Učebny
Feb 28, 2017 19:59:56 GMT
Post by Admin on Feb 28, 2017 19:59:56 GMT
Menší místnosti, maximálně pro třicet lidí, s klasickou tabulí i dataprojektorem. Prostě jako ve škole.
|
|
|
Učebny
May 9, 2018 15:18:17 GMT
Post by Anastasia Doherty on May 9, 2018 15:18:17 GMT
Posledních pár týdnů bylo na Institutu poměrně živo. Anna by to za jiných okolností s největší pravděpodobností nepocítila. Nikdo jí nezatahoval do problémů akademie, dávno se přišlo na to, že takto ona nefunguje. Všechno kolem ní jen proudilo. Profesoři, studenti, informace. Ničemu nevěnovala pozornost, jen tomu svému světu, který se možná přihlížejícím mohl zdát pustý a zoufalý. Ona ho však vnímala bohatý a plný maličkostí, které oni nevidí. Neuměli se zastavit, vypnout své malicherné a hloupé problémy. Šeptalo se o ní jako o naivním snílkovi. Jenže dokázala ona vůbec snít?
Poté, co někdo téměř zničil laboratoř a vykradl z ní důležité dokumenty, byla Anastasie jediná, kdo u toho byl. Záznam z kamer jí prozradil, stejně jako muže, který měl to vše na svědomí. Bylo to jako výslech a ona se přitom necítila dobře. Byla to spousta otázek, na které neznala odpovědi. Zprvu se snažila, ale ať řekla cokoliv, nikdo nebyl spokojený. Ptali se stále dál a dál. Otázka stíhala otázku a jí rozbolela hlava. Nejprve jen poklepávala prsty do železného stolu, snažíc se ignorovat hlas muže, který chtěl znát detaily. Jenže jeho hlas nepřestával, naopak gradoval. Ruce položila na stehna a postupně mačkala látku kalhot, které tak dokonale muchlala. Tvář od muže odvrátila a vlasy si nechala spadat do obličeje. Zarytě mlčela a nebylo možné z ní dostat jediné slovo, ani hlásku. Měla pocit, jakoby jí v hlavě bzučelo a ať dělala cokoliv, nepřestávalo to. Bylo to nepříjemné a díky tomu vznikly první klíčky zloby a vzteku. Snažila se zhluboka dýchat, jak jí učil profesor Xavier. Pokud vztek gradoval, měla ho něčím vytěsnit, jenže v místnosti, kde se nacházela, ve společnosti, kterou měla, to zkrátka nešlo. Chtělo se jí začít křičet. Měla chuť muže před sebou přišpendlit ke zdi a zbavit se ho. Umlčet ho, aby jeho rty neopustila již žádná další otázka. Přesto nesměla. Už jednou se dostala do profesorovy hlavy. On sám přemýšlel o tom, že jí pošlou do jiného institutu. Místo, kde jsou zavření nenapravitelní mutanti a lidé se schopnostmi. Ti, kteří svou sílu nezvládají a jsou nebezpeční sobě i okolí. On byl další, který jí chtěl zamknout do klece. Sebrat jí svobodu. Chtěl z ní udělat něco, čím nebyla a nikdy nebude. Ona svou schopnost zvládala. Ovládala jí lépe, než kdokoliv na světě. Nemohla za to, že k ní přistupují špatně. Oni nechápali jí, neměli ten správný přístup, neměli pochopení, a proto pomýšleli na zavření. Charles tu myšlenku nikdy nevyslovil na hlas, ale byla tam. Anna by se nenechala zavřít, ať už by tomu měla zabránit jakkoliv. Pro teď zavřela oči a zhluboka dýchala. To jí mělo pomoci, i když ne dlouho. Přišel však zásah vyšší moci. V místnosti se objevil profesor, který zabránil dalším otázkám. Jakoby on jediný viděl, co si tam Anna prožívá a k čemu to směřuje. Nenáviděla svůj vztek. Byl to strašný pocit, který jí svíral, dusil. Charles odvedl Annu zpátky do pokoje a všem zakázal, aby jí kdy vystavovali podobné zátěži. Stačilo málo, a kdyby se to přehnalo, Anna by klidně celý institut srovnala se zemí.
Od toho incidentu uplynula nějaká doba a Charles přišel s novým návrhem. Anastasie se měla zapojit do obyčejného života studentů. Měla chodit na hodiny, poslouchat kantory a sbližovat se spolu s novými spolužáky. Charles pevně věřil, že by jí to mohlo pomoci. Protože, když je člověk na všechno sám, stává se ve svém osamění hrozbou. Věci nešly tak, jak si je profesor přál, přesto Anna dodržovala, co se po ní chtělo. Nebyl rozdíl, jestli sedí v pokoji, nebo místnosti plné lidí, pro ni ne. Našla si svoje místo u okna, kde byla nejspokojenější. Nevnímala, o čem kantoři mluví, ani si nedělala zápisky. Neposlouchala rozhovory dívek a chlapců. Pokud na ní někdo promluvil, většinou jen odvrátila zrak, pokud si toho vůbec všimla.
A i nyní. Seděla na svém místě, na hodině jejíž název si nepamatovala. Seděla na černé židli s měkkým polstrováním. Na desce měla položené papíry a po těch si kreslila. Tužka klouzala po papíře a vykreslovala další čáry a křivice. Vlasy měla podél obličeje, tak že ho z části zakrývaly. Seděla mírně předkloněná, snad aby nikdo nesledoval, co si kreslí. Byla to pro ni klidná hodina. Nikdo po ní nic nechtěl, nikdy. Občas pozvedla hlavu, aby se zadívala z okna, než si uvědomila, že k ní profesorka promlouvá. „Anastasie, o čem přemýšlíš?“ Nějaký čas si na to oslovení zvykala, ale naučila se ho vnímat. Dostala nové jméno, na které dokázala slyšet, a byl pro ni jistým způsobem alarm. Odvrátila pohled od okna a zadívala se na profesorku. Víc než prázdný pohled ji ale nevěnovala. „Nechceš se s námi podělit o to, jak vnímáš své dny na akademii?“ Hlas profesorky byl milý a vlídný. Anna zastavila tuhu na papíře. Přestala kreslit a snad se i krátce nad její otázkou zamyslela. Výraz ve tváři neříkal vůbec nic. Zdála se bez zájmu, znuděná. „Já… jsem unavená z mluvení,“ ozval se vůbec poprvé v učebně její hlas. Měla ho jemný, možná trochu vyšší, přesto sytě zabarvený. Profesorka jen nad tím povytáhla obočí, ovšem zdálo se, že se smířila s nulovou aktivitou studentky. Dále z ní rozumy netahala.
Anna se vrátila ke svým náčrtům a tuhu opětovně rozpohybovala. Tmavé čáry zaplňovaly papír, než vzala nový, čistý. Hotový výkres jen položila na prázdnou židli vedle sebe. Tvořila krátké tahy, které dohromady vypadaly jako jedna linie. Nemělo to hlubší smysl, pro ostatní určitě ne. Jak si tak kreslila, něco se nezdálo být správně. Jen mírně škubla hlavou do strany, odhodila tak několik pramínků z čela a snažila se soustředit na kreslení. Obočí nespokojeně nakrčila. Začalo jí hučet v uších. Nebylo to jako jindy, kdy klidně ignorovala všechno a vše. Vytěsnila to, ale nyní, ať se snažila sebevíc, nešlo to. Hučení protínaly hlasy. Slyšela najednou desítky hlasů. Mluvily nesmysly. Nedávaly dohromady smysl a jeden přehlušoval ten druhý. Odložila tužku a pravou rukou si podepřela čelo, zatímco levou si po něm opatrně přejížděla. Cosi zamručela a prsty si zajela do vlasů. Zatahala se za ně, jen aby odvedla vlastní pozornost, od těch hrozných zvuků – marně. Vše opět gradovalo a ona to nemohla snést. V tichosti trpěla. Ruce se jí chvěli. Opakovaně tiskla čelist. Odváděla vlastní pozornost, aby se uklidnila. Vše přehlušila táhlým tichem a opět se vrátila do stavu, ve kterém byla. Ovšem nezdálo se, že cokoliv pomáhá.
|
|
|
Učebny
May 9, 2018 18:08:58 GMT
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 9, 2018 18:08:58 GMT
„ príde ten moment, kedy si ťa nájdem a vlastnými rukami a zubami oddelím tvoju chrbticu od tela! Rozumieš?! Príde ten čas a ja viem, že to bude čoskoro..“ bola to práve frustrácia a agresivita, ktorá cez neho rozprávala. Hydra sa pozerala na každý jeden jeho pohyb, ktorý bol monitorovaný už od prvého momentu, kedy ho do miestnosti uzatvorili. Stále sa snažili nájsť jeho hranice, pochopiť čo s ním robí stres, hlad, smäd alebo emócie, ktoré nikdy pred tým necítil alebo dokonca tie, ktoré cítil omnoho intenzívnejšie ako ostatní ľudia. Nepovedali nič, chceli ho nechať aby premýšľal aby počul vlastný hlas a následne pocítil to, čo mu vyhovovalo najviac. Práve samota bolo to, čo chceli u neho opätovne vzbudiť. Ten pocit, kedy sa opäť mal cítiť ako v ten moment, kedy ho vyhodili do sveta bez toho, aby o sebe niečo vedel.
Celé dni premýšľal nad tým, čo s ním Hydra má v pláne. Zatvorili ho do jednej z tých miestnosti z ktorých sa nemohol premiestniť dokonca ani len vydať jedno jediné slovo čo bolo pre neho v tejto chvíli veľmi frustrujúce. On sám pochopil, že urobil chybu. Mal sa ovládať, nechať tie veci tak, aby si nikto nič nevšimol a zobrať len to, čo je dôležité. No ako mal vedieť, že pri tom bude nejaký svedok? A ako mal vedieť, že tá najdôležitejšia časť stále zostala v inštitúte? Pozeral sa pred seba pričom premýšľal nad tým ako sa dostať von. Zvláštne aj napriek tomu, že jedlo dostával niekoľkokrát denne v plastových nádobách cez malý otvor, nemohol vidieť nič, čo by mu pomohlo premiestniť sa alebo ujsť. Prvé hodiny pre neho boli ťažkými, snažil sa dobíjať cez dvere, cez každú jednu zo stien. No nič mu nepomáhalo dokonca sa pokúšal aj o milé slová, ktoré boli v podobe nárekov len aby ho pustili von no tie takmer okamžite nahradila ďalšia agresia. Hydra vedela čo robí, a on to vedel tiež. V momente, kedy po dvoch týždňoch sa dvere otvorili a on mal možnosť opäť nazrieť do sveta cítil sa ako nový človek. Takmer okamžite sa premiestnil na niekoľko miest v miestnosti len aby si tú dokonalú slobodu opäť vychutnal pričom sa z hlboka nadýchol. Nemienil protestovať, on sám vedel o tom, že urobil chybu a mal za to aj mykať. A čo je najlepšie pre niekoho, kto miluje slobodu? Zatvoriť ho do malej miestnosti a vzbudiť v ňom pocit tiesne.
„ máš druhú šancu Orion. Aj napriek tomu, že to nebude ľahké musíš sa dostať do Inštitútu a tú vec zobrať priamo sem. Sám vieš ako dopadajú ľudia, ktorí nedokážu splniť svoje misie. Dávame do teba nádej, takže dúfame, že tentokrát nás nesklameš..“ povedal hlas aj napriek tomu, že on človeka vidieť nemohol. Bol to len obyčajný hlas niekoho, koho nikdy nevidel no jeho hlas poznal veľmi dobre. V momente, kedy niekto počuje jeho hlas, ktorý môže spôsobiť zimomriavky na pokožke, sa objavujú problémy. Oriona to mierne urazilo. Nebolo to tým, že by mu niekto neveril na tom mu predsa len nezáležalo, ale bolo to skôr to, že podceňovali jeho schopnosti.
Ďalšie dni pre neho boli jasnejšie. Nachádzal sa vo svojom sklade s hromadnou kopou všetkého možného, čo si musel prečítať a naštudovať. Inštitút určite v tejto chvíli bol na pochybách a snažil sa prísť na to, kto to urobil. Nemohol sa tam objaviť z ničoho nič, nepripravený rovnakým človekom ako predtým. Aj napriek tomu, že mu to možno z počiatku pripadalo proti srsti v momente, kedy sa pohral s vlasmi, nechal aby kučierky si našli svoje miesto a boli ako malé hniezdo pre vrabce, chýbalo už len niekoľko maličkostí. Pozrel sa do malého zrkadla pričom si nasadil okuliare, cez ktoré videl v niektorých momentoch pomerne rozmazane. Precvičil si úsmev na tvári, ktorý by mohol pasovať na toho milého študentíka, akým sa v tejto chvíli zdal a s pocitom, že to samozrejme dokáže sa opäť dostavil pred inštitút.
Prechádzal sa po chodbách s úsmevom na perách, ktorý nemienil ani na jeden moment spustiť pričom premýšľal nad tým čo urobí ako prvé. Samozrejme, nemohol sa objaviť na mieste, kde sú dokumenty a následne opäť zmiznúť. Bolo by to opäť len zbrklé tak ako pred niekoľkými týždňami. V momente, kedy započul celkom príjemný hlas profesorky takmer okamžite sa premiestnil na voľné miesto niekde vzadu v miestnosti pričom ho nevidel ani nepočul takmer nikto. Samozrejme do momentu, kedy nepočul ako sa pýtala niečo žiačky. Vari nevidela, že jej neodpovedala na prvú otázku? Vari nevidela, že v jej očiach a tvári je jasné vpísané, že nemá v pláne odpovedať na jej otázky, ktoré nedávali ani len hlavu ani pätu? Nebol by to on, keby tento moment nevyužil na to, aby svojim spôsobom pozornosť neupútal priamo na seba.
„ takže.. Inštitút sa mi páči už od prvého momentu. Bol to môj sen hneď po tom ako som sa dozvedel, že som mutantom. Vždy ma zaujímala história, psychológia a dokonca aj určité boje. Ale mal by som pár otázok, ak teda môžem..“ povedal orion aj napriek tomu, že možno by nemal odpovedať on sám. Jedno slovo za druhým, bolo klamstvo. No vedel to niekto? V tejto chvíli vyzeral inak ako predtým. Aj napriek tomu, že tetovanie zdobilo aj jeho tvár nebolo až také vyzývavé. A károvaná košeľa, ktorú ukradol ako správny kriminálnik mu dodávala šmrnc toho študenta, ktorý by sa o podobné veci možno aj zaujímal. Hral svoju rolu, malé divadlo, kedy záležalo iba na tom ako to podá.
„ som rád za to, že sa môžem nachádzať na tomto mieste. A určite hovorím za mnohých študentov, ktorí sú na tom podobne. Dávate nám tak mnoho. Ukazujete nám, že aj napriek tomu, že sme mutanti svojim spôsobom sa nemusíme oddeľovať od ľudí. Mohli by sme s nimi dokonca aj nažívať, no nemám pravdu? Som rád za túto hodinu, ktorá mi dáva tak mnoho..“ povedal pričom venoval malý, no sladko vyzerajúci úsmev profesorke, ktorá stála pred ním. Vedel, že mu doslova zjedla každé jedno slovo, ktoré mu vychádzalo z pier. Každé jedno klamstvo, ktoré povedal. Venoval svoj pohľad dievčaťu, ktoré nenechal kvôli tomu povedať už ani len jedno slovo a venoval mu malé mrknutie po tom ako si mierne upravil okuliare. Mierne ho prekvapil fakt, že nepovedala nič o tom, čo pred niekoľkými týždňami mala možnosť vidieť.
|
|
|
Učebny
May 10, 2018 7:00:31 GMT
Post by Anastasia Doherty on May 10, 2018 7:00:31 GMT
Tlak v její hlavě byl nesnesitelný. Připadala si jako ve včelím úlu. Tolik vjemů najednou a ona nebyla schopná je od sebe oddělovat. Ulevit sama sobě tím, že některé vypustí a vnímat bude jen ty nejdůležitější. Hučení přidávalo na intenzitě, bylo tak hlasité, že pomalu začala věřit, že jen její křik to všechno přehluší. Zhluboka dýchala. Mezi prsty svírala pramínky vlasů a pevně je tiskla. Oči jí kmitaly po podlaze. Pozorovala dřevěné motivy, které se začaly pohybovat. Opětovně se trhaně nadechla a stejně jako rozechvělý byl její výdech, se chvělo celé její tělo. Musela napevno zavřít oči. Víčka držela pevně u sebe. Nádechy byly stále rychlejší a kratší a podle nich se zvedala její hruď. Měla pocit, jakoby se s ní celá místnost dvakrát zatočila, zatímco ona se točila v opačném směru. Byl to strašný pocit, celou jí pohlcoval a ona nemohla nic udělat. Tímto jí její tělesná schránka dováděla do stavu běsnění. Nechápala ty změny, které uvnitř probíhaly. Chvilku bylo vše v pořádku a pak jí ochromil podobný pocit. O to více zoufalá byla z toho, že nic podobného neznala. Neuměla s tím pracovat, neměla ani zdání, co od toho očekávat. Spaloval jí vnitřní pocit, který napovídal, že bouchne. Bouchne, všechno smete s sebou, ale pak by konečně mohlo být lépe.
Kritického bodu však tento stav nedosáhl. Z nenadání, bez další zjevné příčiny, bylo ticho. Chvíli trvalo, než si to uvědomila. Ochromilo jí to ticho, jako kdyby byla úplně sama na celém světě. Zhluboka se několikrát nadechla, zatímco výdechy byly stále trhané. Otevřela oči, aby zjistila, kde je. Stále seděla ve třídě, ale opět nevnímala vůbec nic. Prsty pomalu vytáhla z tmavých vlasů, aby jimi následně projela ještě jednou a nedbale je upravila. Zastavila dlaně na temeni hlavy, zvykala si a potřebný klid konečně přišel. Jakmile to všechno odeznělo, opatrně se po třídě rozhlédla. Všechno bylo stejné, až na jednu osobu, úplně vzadu. Natočila se přes pravé rameno a pozorovala ho. Přestože se jeho rty pohybovaly, nic neslyšela. Až později k ní začal jeho hlas doléhat. Postupně z tichého nic na zřetelnou výslovnost a artikulaci. Pozorovala ho, dokud jí pohled neopětoval. V momentě, kdy mrkl, což jí usvědčilo v tom, že se skutečně dívá na ni, hlavu rychle obrátila a dívala se před sebe. Nejen že jí přišel podvědomí, z neznámých důvodů mu připisovala zásluhy za ticho, které nastalo v její hlavě. Ještě chvilku se vzpamatovávala, než se na židli usadila daleko více ležérně a záda opřela o měkké polstrování. Upravila si bílý pletený kardigan, do kterého se zahalila. Zakryla tak šedou košili a část modrých džínů. Ruce zkřížila na hrudi a přemýšlela o tom, co se vlastně stalo.
Na institutu potkávala mnoho lidí. Většině nevěnovala pozornost, a i kdyby kolem nich v jeden den prošla desetkrát, těžko by si to uvědomila. O to víc jí překvapovalo, že kluk sedící v zadu, jí povědomí připadá. Hledala proto vlastní rozumné vysvětlení. Zavřela oči a ve vlastní hlavě hledala jakoukoliv spojitost. Vracela se v myšlenkách do událostí, které na institutu prožila. Nikde po něm nebylo ani stopy, krom jednoho jediného místa. Právě ten den, kdy za prosklenými dveřmi v laboratoři pozorovala cizince. Nebyla si jistá, jestli to je on. Přeci jen mezi oběma muži byl rozdíl. Otevřela oči a ještě jednou se na něho otočila. Studovala ho pohledem a hledala společné znaky. Tmavé vlasy, bledá pleť a náznak tetování. Opětovně se na židli narovnala. Tentokrát se úhledně posadila a vzala do ruky tužku. Rozhodla se to ignorovat. Nikdy jí lidské bytosti nezajímali, nepotřebovala vědět, kdo to je. Chtěla se pustit do kreslení, ale sama sebe přistihla, jak pouze poklepává tuhou o bílý papír. Nemohla se donutit kreslit, místo toho přemýšlela. Překvapilo jí to. Další věc, kterou tak docela neznala. Nikdy se nezajímala a nyní jakoby její vlastní myšlenky neposlouchaly. Cizinec v ní probudil něco, co jí nutilo o něm uvažovat. Měla potřebu ho odhalit. Odpovědět na otázky, které vznikaly samovolně. Nemohla udělat nic jednoduššího, než využít své schopnosti. Pravou ruku i s tužkou položila na desku. Hlavu natočila tak, aby se zdálo, že se dívá z okna. Nikdo se pak nebude pídit po jejím prázdném výrazu.
Trvalo to pár vteřin, než se dostala do jeho hlavy. Mohla si v něm číst jako v otevřené knize. Brát si veškeré informace. Číst si o jeho minulosti, vzpomínkách i snech. To vše bez vědomí jeho samotného. K tomu ovšem neměla jediný důvod. Jediné, co hledala, byla vzpomínka potvrzující její teorii. Našla spoustu vzpomínek, které nechtěla znát nebo kterým tak docela nerozuměla. Byl pro ni stejně komplikovaný jako všichni ostatní. Veškeré lidské chápání a prožívání, ji přišlo zvláštní. A nakonec přeci jen. Bylo to jako se dívat na zastavený film. Stál tam naproti ní a oba se analyzovali. Ona do této vzpomínky mohla vstoupit. Nepřišlo jí zvláštní vidět sebe sama ještě jednou. Postupně z té vzpomínky nechala zmizet všechno, až tam stáli jen oni dva a Anna s nimi. Dvakrát je obešla, potvrzující si, že se to skutečně stalo. Již si byla jistá, že to je on a částečně tak uklidnila vlastní myšlenky. Vzpomínku vrátila do původního stavu, jakoby jí nikdy ani nepozměnila. Opustila jeho mysl a opět se na své židli narovnala.
Chvilku si opět kreslila, než se ten pocit vrátil. Něco, co nedokázala pojmenovat, ale vracelo se to právě k onomu cizinci. Nelíbilo se jí, že myšlenky nespolupracují. Chtěla ho odhalit, dokonce se na pár věcí zeptat. Co to vlastně bylo? Slabě se kousla do rtu. Mít převahu nad celým tělem spoustu věcí tak zbytečně komplikovalo. Tiše si povzdechla. Myšlenky v její hlavě pálily a jen odpovědi je mohly uhasit. Měla tedy jedinou možnost. Čas jakoby se zastavil a tentokrát to musel vidět i on. Jako jediný ve třídě vnímal, jaké změny Anna provádí. Nejprve zmizela profesorka, následně ostatní studenti, až v celé třídě seděli oni sami. Celá místnost se s nimi dvakrát pomalu otočila, než zmizelo úplně všechno a oni se nacházeli jen ve tmě. Stáli v dostatečné vzdálenosti od sebe a Anna ho mohla opět analyzovat. Na zemi, jako by byla vylitá voda. Při každém kroku Anny se po hladině rozeběhla širá kola. Stála tam bosa a cítila, jak voda příjemně chladí. Udělala asi šest kroků doprava, než udělala stejný počet kroků na druhou stranu. Bylo tam úplné ticho, snad jen kroky měkčené o vodní hladinu byly zřetelné. Bylo to zcela neutrální místo, nic je nemohlo rozptylovat a nebylo kam zmizet. Zadívala se před sebe. Nadechla se k první větě, ovšem zarazila se. Rty nechala mírně rozevřené a přemýšlela, cože to vlastně chce říct. S výdechem rty opět přitiskla k sobě a zadívala se na nohy. Obočí nepatrně nakrčila, jak o tom přemýšlela. Výraz její tváře byl zvláštní. Pomalu k němu zvedla pohled, přitom se oči dívaly jiným směrem. „Byl jsi tu… a vrátil ses,“ zavrtěla několikrát nepatrně hlavou. „Proč?“
|
|
|
Učebny
May 10, 2018 16:19:58 GMT
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 10, 2018 16:19:58 GMT
Mal to byť moment prekvapenia, kedy sa mala otočiť a vidieť niekoho ako bol on. Zvláštne myslel si, že v jej očiach uvidí strach alebo dokonca nahnevanosť no nevidel v nich nič podobné. S pohľadom upreným priamo na ňu, upreným priamo do jej pokožky pričom on sám mohol cítiť to ako sa jeho pohľad prepaľoval každou jednou bunkou jej tela si uvedomil, čo robí. Následne venoval pohľad niekde do prázdna, nechcel aby si ho niekto všimol aj napriek tomu, že to možno bolo ťažké. Predsa len to bol on, kto sa ozval na otázku, ktorá nebola ani v tom najmenšom smerovaná priamo k nemu.
V momente, kedy sa profesorka vzdialila a následne sa rozplynula v prach Orion sa pozorne pozrel okolo seba. Postavil sa a následne prešiel niekoľko krokov k tabuli, k miestu, kde stála práve ona pričom sledoval ako sa to stalo zasa. Jeden človek za druhým, jedna vec po druhej mizla a on čakal na ten moment, kedy zmizne aj on sám. V momente, kedy sa okolo neho objavila tma, temnota pripomínajúca to, čo sa nachádza v jeho vlastnom vnútri na jeho tvári sa objavil malý úsmev. Možno to bolo zvláštne, mnoho ľudí by sa bálo o svoj život a snažilo sa utiecť, spanikárilo by a posadilo sa na zem pričom by si dali ruky pevne za hlavu a hýbali sa z miesta na miesta. Ako keby to vôbec niekedy pomohlo. No nebola to panika, ktorá ho spútavala. Predsa len nikdy sa nebál temnoty v ktorej sa stále cítil ako doma.
V momente, kedy pod vlastnými nohami pocítil vodu, kedy jednou nohou po druhej sa uistil, že to je v skutočnosti tak, fascinovalo ho to. Vedel, že to nie je realita alebo áno? Vedel, že to je len niekto, kto má schopnosť rovnako ako on. Niekedy to bolo pre neho ťažké pochopiť, že nie je jediným výnimočným na planéte, ktorý v sebe a hlavne vo svojich rukách drží to tajomstvo a moc. Bolo to pre neho ťažké pochopiť, že nikdy nebude jediným, kto by niečo podobné dokázal. No tak ako deň striedal ten druhý postupne zisťoval, že je mnoho mnoho ciest, ktorými sa aj napriek tomu bude môcť vydať. Pozrel sa na vodu, na svoj odraz pričom videl, že sa nehýbal. Odraz vody, ktorá v skutočnosti nebola vodou.
Chvost stiahol k sebe o niečo bližšie pričom si dal ruky do vreciek. V momente kedy sa pozrel pred seba videl tam práve dievča, ktoré stretol už v ten deň, kedy svoju úlohu nesplnil. Pozeral sa na ňu, priamo do očí pričom na jeho tvári sa stále nachádzal úsmev v podobe nadvihnutia pravého kútika pier. Možno to nebol úsmev ale len úškrn, ktorý v tejto chvíli neznamenal nič. Aj napriek tomu, že jeho mimika tváre bola v podstate rovnaká jeho pohľad, jeho oči prezrádzali to, čo sa v ňom skrývalo. Zvláštne, niekto by si mohol pomyslieť, že oči nikdy nemôžu byť bránou do duše človeka. No v jeho prípade to bolo pravidlo, ktoré spĺňalo takmer všetko. V momente, kedy bol nahnevaným, kedy sa v jeho vnútri tmavá duša trhala na malé kúsky a myseľ sa snažila vymyslieť to najbolestivejšie pre jeho protivníka, jeho pohľad bol desivým. S iskričkou nenávisti, ktorá bola v podstate tou, ktorá ho sprevádzala už niekoľko rokov.
Chcel sa jej spýtať na niekoľko otázok no vedel, že na tomto mieste by to nemalo svoju moc. Slová, boli by to len slová, ktoré by vychádzali z jeho pier v podobe bublín v ktorých by sa nič nenachádzalo. Alebo sa mýlil? Niekedy mlčanie dokázalo prezradiť viac ako len slová, ktoré dokázal povedať každý jeden človek. Chcel vedieť ako to funguje, chcel prísť na to, kde sú hranice tejto reality a či to môže byť aj on ten, kto by jej niečo ukázal. No nevedel ako to urobiť. Dokázala sa pohrávať s jeho mysľou? Dokázala mu čítať myšlienky alebo dokoncaovládať to, čo si myslí? Bola to vôbec skutočnosť kde sa nachádzal alebo sa následne zobudí uprostred neznáma, kedy bude padať k zemi z vysokej výšky. S menším nádychom sa pozrel okolo seba. Temnota nič viac ako len temnota. V momente, kedy sa z jej pier vydreli tie tri slová venoval jej opätovne svoju pozornosť. Sledoval každý jeden pohyb, každý jeden milimeter jej tela pričom sa snažil opäť ju analyzovať. Zvláštne aj napriek tomu ako sa snažil, koľko poznatkov mal vo svojej hlave o tom ako by sa mal človek správať, ako by sa mal niekedy správať aj on sám ani jedna vec z toho, čo sa mu prehrávala v mysli z minulosti mu na ňu nesedela. čo ak bola unikátom?
Opätovne sa pozrel na vodu, pričom sa mierne pokrčil a následne si pár krát nechal vodu stiecť pomedzi prsty. Cítil to, zvláštne. Aj napriek tomu, že vedel, že to nebola skutočnosť aj tak to cítil. „ je to ako plátno, ktoré čaká na svojho umelca. Nepopísaná strana knihy, ktorá čaká na to, kedy si niekto vezme do rúk pero a napíše pár riadkov.“ Povedal pričom nemal v pláne odpovedať na tú jednoduchú otázku, ktorá v tejto chvíli v jeho hlave znela tak komplikovane a zároveň nepodstatne. Určite si to vedela nájsť, určite sa dokázala pohrávať s jeho mysľou tak ako mu to predviedla v tejto chvíli. Pozrel sa na ňu pričom pohľadom jej naznačil, že možno práve tá voda, ktorú nechala na zemi okolo nich, ktorá vzbudzovala kreslenú dokonalosť skrývala svoju temnejšiu alebo svetlejšiu časť. Zobral si do ruky jednu dlaň vody pričom ju vyhodil priamo pred seba.
„ nie je to voda, však? Sú to spomienky, myšlienky vliate do jedného celku. To, čo sa nachádzalo v každom z tých ľudí, ktorí boli v miestnosti. Dokážeš v nej vidieť niečo viac? Vidieť v každej jednej kvapke to, čo by tam malo byť.“ Aj napriek tomu, že nemal schopnosť telepata alebo niečo podobné, čo by sa viazalo s ľudskou mysľou. Myšlienka, že práve ľudia, ktorí ešte pred malou chvíľkou sa nachádzali v miestnosti by zanechali svoje myšlienky a túžby práve v temnote v podobe vody, ho dokázala zaujať. Nebol ako iný človek. Nepozeral sa na veci ako na priamy predmet. Samota s človekom robila svoje. Pozeral sa na veci komplikovanejšie, tak ako možno nikto tie veci nevnímal. Často krát si mohol niekto povedať, že to je len hlúposť no on týmto veciam postupom času začínal veriť. On sám si dokázal v každej jednej kvapke predstaviť osud človeka, ktorý sedel pred ním alebo vedľa neho.
|
|
|
Učebny
May 10, 2018 20:37:57 GMT
Post by Anastasia Doherty on May 10, 2018 20:37:57 GMT
Možná si jí nevšiml ihned, ale ona ho pozorovala. Od chvíle, kdy si všiml, že něco není v pořádku a nenachází se v tom svém obyčejném světě. Analyzovala každý jeden krok, který učinil. Od momentu, kdy se sám musel přesvědčit, že profesorka zmizela a nezbylo nic jiného, než pouhé nic. Byl pro ni něco zcela nového, to jí nutilo mu nadále přihlížet. Nespustit z něho oči byť na jedinou setinu času. Úsměvu na jeho tváři nerozuměla. Nevyznala se v lidských emocích, ale pochopila, že lidé se usmívají jen v určitých situacích. Nemyslela si, že tohle je situace pro úsměvy. Anebo stále lidské bytosti nechápala a jeden z mála poznatků bylo opět jen klamání. Špatný úsudek, který jí v cestě za poznáním nebude ničím. Nepatrně se zamračila. Tvář zůstávala stejná, snad jen nakrčení obočí a výraz v očích napovídal o změně nálady.
Pomalu chodila po vodě. Od jejích chodidel se rozbíhala další kola, která postupně ve svém vlnění docestovala až k samotnému cizinci. Vždycky se v tomto prostoru procházela bosa. Bylo to přímé spojení s vodou, která nebyla tak docela obyčejná. Na krátkou chvíli odtrhla pohled od cizince a zadívala se na vodní hladinu. Kroky ustaly a ona zůstávala nehybně stát. Pozorovala svůj odraz, který stále nepoznávala. Zvykala si pomalu na to, koho vidí, jakmile se podívá na vodní hladinu či do zrcadla. Byl tam člověk. Nic podobné její skutečnosti. Pouhé tělo, které osidlovala mysl nepopsatelných rozměrů. Upravila si nedbale zpřeházené vlasy. Několik pramínků uklidila za pravé ucho. Z rozcuchanými vlasy působila podivně. Nepotřebovala svou přirozenou podivnost ještě umocňovat vzhledem. Poupravila si pletený kardigan, uhladila ho a následně ruce svěsila podél těla. Rukávy měla delší a tak jí sahaly až po špičky prstů. Odtrhla svou pozornost od malicherností a opět věnovala veškeré smysly právě cizinci. Mohla si zjistit téměř vše nahlédnutím do jeho mysli. Bez klamání a lží. Nemusel jí odpovídat a ona nemusela klást otázky. Stačilo se podívat do jeho hlavy s takovou lehkostí, jako je otočit tenký papír, který tvoří jednu stranu knihy. Přesto to neudělala a v dohledné době to neměla v plánu. Nedokázala vysvětlit proč, ale snad i chtěla, aby se jí odhalil sám. Nahlédnutím do mysli jiných mohla zjistit čistou pravdu. Jenže čistá pravda mnohdy klame stejně jako lež. Mohla si zjistit všechno o jeho maličkosti, a přesto by nevěděla, jak se skutečně chová. Každý jeho pohyb, slovo, výraz ve tváři jí dával poznat něco, co nikdo jiný.
Cizinec si jí konečně všiml. Přestal věnovat pozornost okolí a zaměřil se na ní. Ten upřený pohled jí nebyl zrovna příjemný, přesto mu ho prázdně opětovala. Zůstávala stát na místě, obočí opět pozvednuté do prostého obloučku. Tentokrát její oči však nebyly prázdné, na rozdíl od zbytku tváře. Ne, tentokrát v nich bylo něco víc. Snad jistý druh zájmu. Oči prozrazují daleko více než slova. Možná proto němým tvářím dokázala porozumět lépe. Mohlo se zdát, jakoby se nacházeli v temné místnosti. Oba na jednom konci, dostatečně daleko od sebe. Měla svůj začátek i konec. Zdání snad klamalo velmi snadno. Zde se nedalo věřit ani jednomu jedinému smysl. Když se Anna znovu dala do pohybu a pomalu začala cizince obcházet, ukázalo se, že neexistuje žádná místnost. Kilometry a kilometry temna do všech stran a jediné, co určovalo podlahu, byla právě tekutina na ní. Celý prostor se zvětšoval nebo smrskával v závislosti na stvořitelce, kterou Anna momentálně byla. Obešla si ho nejprve zprava následně z levé strany. Zastavila se až opět v přímé cestě proti němu, tak aby na sebe viděli. Čekala svou odpověď, které se však nadále nedočkala. Hodlal mlčet? Zatnula krátce čelist a ruce sevřela jemně v pěsti. Nic křečovitého, nic na sílu. Udělala prvních pár kroků přímo jeho směrem. Přestala si hlídat vzdálenost. Nemohl jí ublížit v místě, které ovládá ona.
Pozorovala to, jak se pokrčil a pohrával si s vodou. Jakmile promluvil, okamžitě se zastavila. Přešlápla z místa na místo a oči dostaly novou intenzitu. Snaha porozumět tomu, co se snaží říct. Mnoha věcem nerozuměla a ještě složitější pro ni bylo, pokud někdo mluvil v hádankách či obrazných pojmenováních. Pozvedla hlavu, jak vyhodil vodu do vzduchu. Pozorovala jednotlivé kapky, které tvořily tichý zvuk, jakmile se setkaly s hladinou. Jako jemný jarní déšť. Pouhá přeháňka, ze které nebude více, než pár kapek. Byla to jeho volba. Mohl by nyní tvrdit, že je samotným osudem. Protože konec konců, tak to v jejím světě fungovalo. Vše byla věc volby. Pokrčila pravou ruku, kterou zvedla do úrovně pasu. V ten moment se zvedly přesně ty kapky, které před pár vteřinami dopadly na hladinu. Jednotlivé kapičky se zastavili ve vzduchu, nepodléhaly přírodním zákonům. Nadále už ne.
„Už aby byl konec.“ „Nechci tu být, chci být ve svém pokoji, kde je klid.“ „James nebo Teddy? Ach to je dilema. Oba jsou tak hezcí.“ „Stejně tohle nemá žádnou budoucnost.“ "Nenávidím je, všechny. Ty jejich prázdné obličeje. Nejsou nic. Stvůry, ale tou já nejsem… Nejsem!“ „Jak mi to rodiče mohli udělat? Poslat mě sem?“ „Nevím jaké triko vybrat k té červené sukni. Inu, obyčejná barva bude nejlepší. Dáme černou. Ale ne, ta by mi neladila s nehty.“ „Chci ti jen pomoci, dítě. Jsi jen nepochopená, ale to společně můžeme změnit.“ „Možná, že když se na něj budu dívat dost dlouho, všimne si mě!“ Hlasy se ozývaly od jednotlivých kapek. Jakmile se ozvala celá věta, kterou kapka obsahovala, padla opět do hladiny. Mluvilo jich několik najednou. Vzájemně se proplétaly. Jedna ještě neskončila, druhá začínala a třetí byla v polovině. To vše vybral on. On vybral kapky, které uslyší. Jednu myšlenku po druhé. Jen aby mu připodobnila, co slyší ona. „Nejen v té místnosti,“ potvrdila jeho domněnku. Ona mohla slyšet všechny hlasy světa. Slyšela jejich sny, myšlenky a nevyřčená přání. Vše co bylo, je a bude. To co mohlo být, ale nikdy nenastalo. Všechna rozhodnutí, která změnila realitu. To vše tvořilo vodu na podlaze, ve které stáli. Umlčet ty hlasy bylo někdy těžké, přesto je potlačit uměla. „Můžeš je poslouchat do nekonečna nebo je jednou provždy umlčet,“ dodala tiše. Její tvář byla klidná. Jakmile ve vzduchu už nebyla ani jedna jediná kapka, ruku opět nechala podél těla. Podělila se s ním o kus ze sebe, teď byl na řadě on.
|
|
|
Učebny
May 10, 2018 21:50:59 GMT
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 10, 2018 21:50:59 GMT
Jeden hlas sa miešal s tým druhým a jemu sa pred očami v tom momente objavili postavy, ktoré by mohli tým hlasom prenechať svoju tvár. Opäť sa to stávalo, opäť stačilo počuť len hlas a Abaddon si vedel dokonalo predstaviť život človeka, ktorý to povedal. Zvláštne, myslel si, že byť mutantom je niečo viac ako len rozhodovať sa o tom, čo si oblečenie na seba a či to vôbec vo farebnej kombinácií pasuje alebo naopak nie. V momente, kedy sa miestom rozoznel jej hlas, dokonalo sa mu vrýval pod kožu. Nepovedal ani len jedno slovo, nechcel aby sa jeho hlas objavil medzi tými, ktoré sa nachádzajú vo vode. Nechcel byť iba jeden z davu, kto by ničím nevyčnieval. Aj napriek tomu, že jeho myšlienky sa miešali, snažil sa nemyslieť na nič konkrétne. Bolo mu jasné, že má možnosť nazrieť do jeho hlavy, pozrieť si každý jeden detail jeho osobnosti, každý jeden detail minulosti alebo dokonca plány hydry no on bol pripravený na všetko. Dokonca bol pripravený aj na útok, ktorý by mohol prísť z jej strany. Predsa len, dôvera alebo niečo podobné u neho nehralo žiadnu rolu. Nevedel si ani len predstaviť ten okamih, že by niekomu povedal niečo, čo by sa mohlo dozvedieť niekoľko ďalších ľudí. Pohľadom si ju prezrel pričom sa opätovne pozrel na vodu. Nemusel sa pozerať okolo seba, skúmať či temnota postupne mizne alebo či sa na mieste nachádza niečo, čo by mu pomohlo s únikom. Čo ak v tejto chvíli nechcel opäť spadnúť do toho reálneho sveta v ktorom sa nachádzal?
„ počuť hlasy iných ľudí nie je príjemné. Počuť čo si myslia pričom z pier im vychádzajú iné slová. Ľudia a ich povrchné správanie..“ povedal Orion pričom jednou rukou prešiel po hladine a započúval sa do zvukov, ktoré mal možnosť počuť. Nesnažil sa pochopiť slová, ktoré boli hovorené, dokonca ani len tónina ich hlasu alebo farba. Nesnažil sa v tejto chvíli nemyslieť na nič iné iba na to, čo sa nachádza okolo neho. nič, len temnota, ktorá by mnohým ľudom spôsobila mierne zimomriavky na pokožke a donútila ich premýšľať nad mnohými vecami. Premýšľať nad tým či sú schopný sa stať dobrými alebo zlými. Je to možno miesto, ktoré má v ľuďoch vyvolať pochybnosti no on sa v tme cítil ako doma.
Pripomínalo mu to sklad, ktorý bol jeho domovom. Ten sklad v ktorom sa celé tie roky nachádzal sám bez toho, aby niekto o ňom čo i len vedel. Niekedy v noci, keď nedokáže zatvoriť oči a zaspať, keď sa prevaľuje zo strany na stranu a premýšľa nad mnohými vecami a zároveň aj nad ničím, často krát vyšiel na strechu skladu a pozeral sa na hviezdy, ktoré sa ťahali takmer celými nebesami.
Hviezdy po ktorých niesol meno. Rozmýšľal nad tým, prečo práve Orion? Prečo práve súhvezdie, ktoré sa neskladá iba z jednej hviezdy? Bolo mu vari niekedy súdené nájsť ľudí, ktorí by ho pochopili? No možno jeho meno bolo iba menom, ktorým si aj tak nikdy nehovoril. Bolo to práve pomenovanie Abaddon, ktoré sa s ním viazalo už celé roky. Abaddon, pomenovanie ktoré malo znamenať rovnaký chaos presne taký, akým je on sám. Chaos uväznený v ľudskom tele. Kedy sa jeho myšlienky snažia drať von, jedno slovo za druhým by mohol chrliť zo seba ako samotný drak, ktorý chrli oheň. No ani jedno slovo v niektorých okamihoch neopúšťalo jeho pery. Bol rád za tie momenty, kedy sa na neho ľudia pozerali a nevedeli čo si majú myslieť. Kedy nevedeli či sa majú báť alebo nie. Kedy nevedeli kde alebo kedy sa objaví len z toho dôvodu aby ich dostal na kolená. No pri nej to bolo iné, stratil to kúzlo prekvapenia, ktoré miloval. Vedel, že ak by chcel na ňu zaútočiť muselo by to byť bez premýšľania, nečakane kedy by sa v jeho hlave nenachádzala ani len jedna jediná myšlienka, ktorá by ho prezradila. No prečo by to robil?
Prešiel niekoľko krokov k nej no stále si držal patričný odstup. Nemal rád, keď sa musel približovať k ľudom na takú vzdialenosť, kedy by im mohol dokonalo dýchať na krk. Kedy by mohol sledovať každú jednu kvapku potu, ktorá by sa kotúľala po ich pokožke. Nemal rád, keď sa niekto nachádzal v jeho prítomnosti natoľko, že nemohol z toho ani len premýšľať aj napriek tomu, že sa v jeho hlave odohrávalo niekoľko scenárov. Nemal schopnosť telepata, nemal schopnosť ktorou by mohol niekomu ovládať myseľ a donútiť ho vidieť inú skutočnosť, iný svet no vedel tie veci pochopiť.
„ je to miesto, kde ťa nikto nehľadá. Miesto, kde sa môžeš schovať pred nástrahami skutočného sveta. No stačí to? ..“
Ukázal okolo seba rukami pričom naklonil hlavu na pravú stranu a následne vystrel obidve ruky pred seba. Mnoho ľudí sa na neho pozeralo ako na blázna, ako na niekoho, kto si nezaslúži chodiť po rovnakej pôde ako oni len kvôli tomu, že jeho pokožka bola svojim spôsobom jedinečná. No on, na miesto toho aby sa pred niekým schovával alebo dokonca sa pokúsil to čo i len pomyselne zakryť, bol na to hrdý. Chcel sa niečím odlišovať, predsa len v momente ak by o to on sám nestál, nikdy by na svojej pokožke neurobil ani len jedno tetovanie, ktoré mu pripomínalo to, kým je.
„ nerozumiem ľudom. Nerozumiem niektorým mutantom. Niekedy mám pocit, že nerozumiem ani len odrazu v zrkadle, ktorý sa na mňa pozerá každé ráno kedy otvorím oči. Toto je jeden spôsob ako som sa im snažil porozumieť. No mám pocit, že to si mala možnosť vidieť v mojej hlave.“ Povedal pričom pohľadom ukázal na tetovania na rukách. Bol to bolestivý spôsob ako si zapamätať to, že nikdy nechce byť ako človek. Nikdy nechce byť tým povrchným stvorením, ktorý je stvorení len na to, aby bolo niekoho pomocníkom. Pozrel sa opätovne na vodu pričom vedel, že to bude výstrel do neznáma. No skúsiť to aj tak musel. Prsty pravej ruky si namočil do vody pričom následne si prešiel po tvári až po takmer celej ploche vlastného krku. Mohla vidieť ako sa tetovania sfarbili na malý okamih na farbu, ktorou žiarili pri jeho schopnostiach. Chvost, ktorý si chytil do jednej ruky mierne naklonil pričom prstom poklepal po ostnatom konci.
|
|
|
Učebny
May 11, 2018 9:42:09 GMT
Post by Anastasia Doherty on May 11, 2018 9:42:09 GMT
Bylo troufalé z něho vytahovat všechny rozumy, aniž by jí on sám chtěl cokoliv z toho říct. Ona to však nevnímala jako špatnou věc. Samotná by asi protestovala, kdyby se jí zkušený telepat probíral hlavou. Profesor to občas dělával. Vkládal jí myšlenky nové, nebo upravoval ty staré. To zacházení jí však vadilo. Svou hlavu chtěla mít čistou. Nebylo fér, že cizinci dělala to, proti čemu sama protestovala. Ona to však nedokázala vnímat jako chybu. Nebyl tu nikdo, kdo by jí vysvětloval, že něco nesmí. A když už jí někdo něco zakázal, nikdy jí nevysvětlil, proč to tak musí být a proč to nejde jinak. Věděla, že zabila člověka. Pochopila, že se to lidem na institutu nelíbí, ovšem nikdo jí nedokázal říci víc, než že nesmí. Nedozvěděla se proč je to špatné, proč by to neměla dělat a proč na tom vůbec záleží. Ona chápala lidský život jednoduše. Jednou začne a jednou také skončí. Vzhledem k věku jí samotné už nepostřehla rozdíl mezi dny a roky. Vše to bylo oproti ní jen okamžik. Tak co záleželo na tom, zda někdo zemře dřív nebo později?
Pohled mu opětovala, zatímco on se zadíval na svůj odraz. Hlavu naklonila více na jednu stranu. Tiše polkla a snažila se cokoliv z jeho chování vydedukovat. Zachycovala jeho myšlenky, ovšem vypouštěla je. Kdyby se na ně začala soustředit, hrozilo, že na takovém místě se ozvou i všechny další. Ve třídě se necítila dobře. Zachvátilo jí něco, s čím nedokázala bojovat. Ať to bylo cokoliv, ten pocit nechtěla znovu prožít, a proto se rozhodla dělat vše, aby se tomu jakkoliv vyvarovala. Žádné přehnané nahlížení do lidské mysli. Ne v momentě, kdy se sama nachází na místě, kde se setkávají všechny myšlenky. Naslouchala jeho slovům a opět bylo na její tváři znát, že se mu snaží porozumět. „Povrchní?“ vydechla tiše otázku. Co to vlastně znamenalo povrchní? Lidé občas používali slova, jejichž význam Anně unikal. Potřebovala k sobě někoho, kdo by byl ochoten vysvětlovat. Jenže nikdo takový nebyl. Snažili se jí vnutit model chování, který nejen že nechápala, ona v něm neviděla ani nic dobrého. Copak bylo správné chovat se jako všichni, když netušila, jak to vlastně má vypadat? Proč by měla? Možná, kdyby jí někdo dokázal vysvětlit, co se po ní chce tak, aby jí to skutečně přiblížil…
Krátce se mu podívala opět do hlavy, nechtěla pokoušet svůj stav, ale na malý okamžik chtěla vědět, co si skutečně myslí. V jeho hlavě toho moc nenašla, ne to, co hledala nebo si myslela, že tam může najít. Narovnala se a rozhlédla se kolem sebe. „Nemusíme být tady,“ vysvětlila a okolí kolem nich se náhle změnilo. Temnota ustoupila. Záře jasného světla, kdy se najednou ocitli na louce. Mohli cítit vůni květin, vnímat vánek i sluneční světlo. Vše se zdálo tak opravdové. Teplo, které slunce přinášelo. Ševelení trávy a stromů kdesi v dálce. Ona tuhle realitu mohla upravovat do nekonečna. Chtěla vědět, jestli by se choval jinak v přívětivějším prostředí. Louku však postupně opět zahalila tma. Na krátkou chvíli zmizelo všechno, než se objevili na trávníku před institutem. Mohli si budovu prohlížet, všímat si studentů a profesorů, jak míří z jedné budovy do druhé. Bylo to rušné místo a oni, jakoby tam ani nepatřili. Nikdo si jich nevšímal. Oni nebyli součástí té představy. Realitu pak změnila ještě jednou. Opět s ním stála v místě, kde se viděli poprvé. On stál u skleněných dveří laboratoře, zatímco ona k němu udělala několik kroků. Chodba byla dlouhá a prázdná. Nikdo krom jich tam nebyl. Při každé jedné změně ho pozorovala a snažila se pamatovat každou změnu v jeho tváři. Jakýkoliv pohyb, který by udělal navíc. Nakonec se opět ale vrátili na místo, kde začínali. Všude jen tma a na podlaze voda. „Stačí si vybrat. Představit si to,“ prozradila své tajemství. Stačilo jí, aby se zamyslel nad jednou konkrétní věcí. Jedno jediné místo a ona pokud ho bude znát, či si ho dokáže z jeho myšlenek dostatečně živě představit, pak ho tam vezme.
V jeho hlavě zůstávala i nadále. Jediným záchytným bodem se jí stalo slovo Abaddon. Nebylo to ale ve skutečnosti pouhé slovo. Pojmenování, které cizinci náleželo. Měla už možnost ho konečně oslovovat, byť to neměla prozatím v plánu. Zamračila se však, když se jeho myšlenky začaly stáčet špatným směrem. Znejistila, našla v něm totiž onen nápad útoku. Netušila, jestli na ní chce zaútočit teď, jindy anebo zda vůbec. Ovšem ihned se napnula připravená útočit případně první. Byla to přirozená obranou. Tou nejlepší je přeci samotný útok. Už jen představa, že na to vůbec pomyslel. Že si zkusil představit, jak jí obejít. Člověk, který nechce útočit, nad tím nemusí přemýšlet. Co když se nyní pokusí odvést vlastní myšlenky, jen aby toho následně využil. Najednou si nemyslela, že být blízko něho je zas tak dobrý nápad.
Nechala ho přicházet blíž, i když byla připravená se vzdálit, pokud by dostala pocit, že je až moc blízko. Ostražitě ho pozorovala a nyní víc, než kdy předtím vypadala stejně, jako v den kdy se poznali. Opět ten výraz zděšeného zvířete, byť strach necítila. Její tvář byla jedna z přirozených obranných mechanismů. Kdo by chtěl ublížit dívce, která vypadá tak nevinně a zranitelně? „Můžeš měnit myšlenky, ale ne to, kde se nacházíš,“ zavrtěla hlavou. Přestože čas kolem nich běžel jiným způsobem a oni se nacházeli prakticky nikde… jejich těla stále reálně existovala na hodině ve třídě. Pořád tam seděli, i když myšlenkami byli jinde.
Zadívala se na jeho ruce, pozorovala rány, staré jizvy, které tvořily dohromady obrazce a tetování. Zvedla pohled od jeho rukou a zmateně se mu zadívala do obličeje. V jeho tváři hledala odpověď, vysvětlení. Očividně se to stvořil sám a ona chtěla vidět jak a proč. Očima ho sledovala, jak si namočil prsty pravé ruky a přejel si po tváři a krku. Fascinovalo jí, jak se jeho tetování na krátkou chvíli rozzářilo. Byla to zvláštní schopnost, zatím se s ničím podobným nesetkala, nebo to nepostřehla. Ruka ji automaticky vylétla nahoru. Chtěla se ho dotknout. Přejet prsty po tom tetování a zjistit tak snad víc. Včas však sebe samotnou zastavila, aby nic podobného nedělala. Ruku nechávala ve vzduchu a místo tetování pozorovala jeho ocas.
Vnuknul jí nápad. Chtěla vidět, alespoň jednu jeho vzpomínku, kde si tetování tvoří. Ovšem, chtěla ho tam jako doprovod. Aby jí to vysvětlil. Sama se tam mohla vzdálit, jenže ona chtěla, aby viděl to samé jako ona. Zcela instinktivně natáhla ruku k té jeho. Obepnula prsty kolem jeho zápěstí a jemně ho stiskla. Nebylo to nic, co by symbolizovalo výhružku, nebezpečí. Pouze ho musela vtáhnout s sebou. Zavřela oči a temnota se kolem nich rozplynula. Vyhledala si tu jednu konkrétní vzpomínku a oba tam přenesla. Stáli v malé koupelně. Dívali se na vzpomínku, která se stala před lety. Abaddon tam seděl na kraji vany a ostrým předmětem tvořil jedno z prvních tetování. Rána mu krvácela a jeho tvář se chvílemi zachvěla bolestí. Pořád však celá situace vypadala hůř, než jak se Abaddon tvářil. Anna to celé upřeně sledovala, na muže vedle sebe zatím ani nepohlédla. Jen pustila jeho ruku, déle s ním v kontaktu být potřebovala. „Proč?“ vydechla další otázku. „Vím co je fyzická bolest.“ Mluvila, zatímco oči z Abaddona nespouštěla, ale nezdálo se, že by jim on měl věnovat pozornost. „Proč by sis jí působil dobrovolně?“ Chtěla znát význam toho, co viděla. Pomáhá mu bolest nějak? Či je lidská mysl ještě pomatenější, než si myslela?
|
|
|
Učebny
May 11, 2018 12:13:46 GMT
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 11, 2018 12:13:46 GMT
Jeden dotyk, mal zmeniť mnoho vecí. V momente, kedy videl ako sa okolo neho všetko menilo niekoľkokrát po sebe jemne so zatajeným dychom a s menším vzrušením z toho, čo ho bude čakať sledoval. No v momente, kedy sa ocitol v spomienke, ktorá bola pre neho dôležitou, jednou z tých, ktoré vo svojej hlave držal tak pevne, že dúfal, že sa k nej nikdy nikto nedostane. Na moment sa stiahol a pocítil ako sa mu na pokožke objavili malé zimomriavky. Nebol to strach, bol to len rovnaký pocit, ktorý mal v ten moment, kedy sa to dialo. Mal rovnaký pocit ako mladý Orion, ktorý sa nachádzal v staršej kúpeľni, ktorá mohla mať len niekoľko málo metrov štvorcových a pozeral sa na svoju doposiaľ neporušenú pokožku. Abaddon jej nevenoval momentálne žiadnu pozornosť, na miesto toho sa pozeral na to, ako jeho mladé ja premýšľa nad tým, či to je to jediné riešenie. No ako mal v tejto chvíli vysvetliť dievčaťu o ktorom nevedel nič, prečo sa pred niekoľkými rokmi takto rozhodol?
„ nebola to bolesť. Bolo to niečo, čo ma dokázalo oslobodiť. Cítil som to, no nie rovnakým spôsobom.“ Povedal po tom ako sledoval ako jeho mladšie ja urobilo prvé rezy do pokožky. Vedel, že do tejto spomienky sa ešte vrátia no chcel jej ukázať, čo všetko tomu predchádzalo. Prešiel opäť k nej a takmer bez jediného varovania sa dotkol jej ruky. Chladný dotyk, ktorý bol len v podobe ľahkého položenia svojej ruky na tú jej. Myslel len na jeden okamih, na ten okamih, ktorý neskrýval vo svojej mysli. Aj napriek tomu, že to bola silná spomienka, dokázala ho stále presvedčiť o tom, že každý človek je rovnaký. Nikdy sa nenaučil nikomu veriť a nemal to dokonca ani len v pláne. Zmieril sa s tým, že ostane vždy sám a dokonca sa mu to aj pozdávalo.
Riadil sa jej slovami, myslel na jedinú vec, ktorá mala znamenať to, že sa premiestnia priamo na to miesto. V momente, kedy videl, že sa miesto na ktorom sa nachádzali mierne zatočilo a veci, celá kúpeľňa sa zdala len ako kúsok piesku rozplývajúci sa naokolo, objavovala sa pred nimi tmavá ulička. Orion sa pozrel na dievča, stojace po jeho boku pričom sa rozhodol jej predstaviť celú myšlienku. Vedel, že si na to mohla urobiť vlastný názor no on mal potrebu povedať jej časť svojho príbehu.
„ je to spomienka s ktorou to všetko začalo.“ Povedal pričom cítil na svojej pokožke ako dopadajúce kvapky dažda jemne pohladili jeho tvár. Zvláštne, na ten dážď si pred tým nespomínal, možno to bolo tým, že v ten moment mal v hlave niečo iné. Bol ako duch, ako len hmota, ktorá má možnosť sa premávať po okolí bez toho, aby ju niekto videl. Začínalo sa mu to páčiť. Prešiel niekoľko krokov až do momentu, kedy nezapočul niekoho hlas.
„ pozrime sa na neho. na mladého! Každý jeden večer sa nachádza pred mojím obchodom a žobre o jedlo. No ako by som mohol niekomu ako je on vôbec niečo dať?! Pozrite sa na neho..“ Orion vykročil vpred pričom sa pozrel do tmavej uličky. Tá temnota, ktorá ju zahaľovala sa v jednom momente vyparila a on mal možnosť vidieť pred sebou opäť päticu mužov, ktorých tváre si doposiaľ pamätal. „ mal som vtedy trinásť rokov. Bol som len dieťa, ktoré sa snažilo nájsť si niečo na jedenie..“ povedal Abaddon bez toho aby na sebe dal poznať čo i len jednu emóciu. Pozeral sa na svoje mladé ja, na to ako sa nachádza na zemi s tvárou ponorenou do kaluže, pričom jeho oblečenie je premočené vlastnou krvou. Mali zbrane, niečo, čo on nikdy predtým nevidel. „ vidíš to? Sú to drevené palice upravené drôtmi. Na pokožke človeka zanechávajú dosť hlboké rany. Nie je to smrteľné zranenie no o bolesti by sa dalo hovoriť o niečo viac..“ Abaddon si založil ruky na prsiach pričom sa na celé to malé divadielko pozeral zblízka. Videl svoje staré ja ako leží na zemi bez toho aby niečo povedal, s chvostom stiahnutým k telu len kvôli tomu, aby sa ho niekto nedotkol. Chvost bol niečo, na čo bol predsa len najviac citlivým.
„ nechcel som nič zlé. Chcel som len trocha jedla..“ povedal orion skúčeným hlasom, ktorý v tom okamihu neznamenal nič. Muži sa len na seba pozreli, zasmiali sa a venovali mu jeden úder za druhým. Spomienka bežala o niečo rýchlejšie ako čas, ktorý strávil pred niekoľkými rokmi.
Mala možnosť sledovať ho na zemi, snažiac sa o to postaviť sa na nohy. Bol sám, samota bolo to, čo ho v tej chvíli obklopovala. No bol to ten okamih, ktorý zmenil mnoho. Práve samota, kedy niektorí ľudia prešli okolo a nepovedali nič spôsobila to, že sa Orion postavil na nohy a po prvýkrát použil svoju schopnosť. Premiestnil sa pred mužov. Rovnako rýchlo sa premestnili v myšlienke aj oni dvaja pričom mali možnosť sledovať to, ako sa orion zastavil pred jedným mužom.
„ takže ty si nemal dosť? Myslíš si, že si ako my?! Pozri sa na seba mladý. Si ohavné zviera, ktoré sa tvári ako človek. Nikdy nebudeš ako my. Nikdy nebudeš patriť do nášho sveta. Niekto ako ty by mal byť zabitý už niekoľkokrát..“ povedal muž pričom z jeho hlasu bolo počuť menšie potešenie z toho, že mal možnosť tými slovami mu naznačiť, že nikdy nebude ako oni. No čo ak to bol ten moment, kedy Orion nechcel byť ako oni? Pozrel sa na svoje ruky a na to ako sa jeho chvost začal mykať zo strany na stranu. Adrenalín prechádzal celým jeho telom a jemu neostávalo nič iné ako sa len tomu poddať. Zuby, ktoré boli doposiaľ skyté v jeho ústach sa vydreli na svetlo sveta pričom na jeho tvári sa objavil malý úsmev.
„ toto bol moment, kedy som pochopil, že byť mutantom je niečo viac ako byť človekom.“ Abaddon sledoval ako jeho staré ja skočilo priamo na mužov chrbát a následne pomocou chvosta mu ušetril niekoľko rán priamo do brucha a chrbtice. Tie rany boli rovnaké ako tie, ktoré mu venoval muž pred nejakým časom. Svojimi zubami sa následne zahryzol do jeho krku a vytrhol kus mäsa, ktorý odhodil na stranu. Orion sledoval ako sa mohutný muž, ktorý bol raz taký veľký ako on postupne valí k zemi.
Abaddon bez jediného slova chytil dievča opäť za ruku a presunul sa do prvej spomienky, ktorú si vybrala ona sama. Mohol vidieť Oriona ako sedí na vani a s ostrým predmetom prechádza po svojej pokožke.
„ sú to hriechy ľudí v starodávnom jazyku, ktoré mi pripomínajú stále to, že nemusím sa báť skrývať to, že som iným ako ľudia.“ Abaddon pochopil, že to mohlo byť niečo, čo by nemusela pochopiť.
|
|
|
Učebny
May 11, 2018 16:15:58 GMT
Post by Anastasia Doherty on May 11, 2018 16:15:58 GMT
Anna bolest neměla ráda. Za svou existenci v těle Anastasie si jí naštěstí moc nezažila, přesto věděla, že to opakovat nechce. Pamatovala si ten den, kdy jí zavřeli v pokoji a nutili jí zůstat. Křičela, bila do dveří. Vztek v ní rostl, dokud nebouchla jako časovaná bomba. Co si vlastně pamatovala potom? Chodila po městě. Celé tělo jí bolelo. Každý nádech jí pálil v plicích, každý krok byl jako šlapání na střepy. Ruce se chvěly, pálily se všeho nejvíc. Bolest v jejích rukou pulzovala, kůži měla zarudlou a na některých místech popraskanou do krve. Chodila po prázdném městě v tak zuboženém stavu a nebyl nikdo, kdo by se zastavil. Nikdo na ní nepromluvil, zda je v pořádku. Až žena, která zastavila v autě. Donutila jí sednout si na zadní sedadlo a společně odjeli pryč. Anna se tehdy schoulila na zadní sedačce a dívala se na ubíhající krajinu. Netrvalo dlouho a byla v institutu. Tu bolest si byla schopna vybavit ještě dnes. Nedokázala porozumět tomu, proč by si někdo způsoboval bolest dobrovolně. Trpěl, když nemusí. Snažila se pochopit Abaddonova slova. Jak může bolest osvobodit?
Bez varování, bez upozornění jí vzal za ruku. Cukla sebou, krátce se zachvěla. Jeho ruce byly studené, až teď to dokázala vnímat. Zadívala se na něho, než odvrátila zrak. Podívala se před sebe, aby viděla jak se všechno mění. Abaddon ji ukazoval další vzpomínku a ona zhmotňovala vše, na co si vzpomněl. Vše do nejmenších detailů, které jí ukázal. Vytvořila to, co sám v hlavě ukrýval dlouhá léta. Vrátila se s ním do jiné vzpomínky. Rozhlédla se kolem sebe, aby zjistila kde je. To místo nepoznávala. Byla to jen prázdná ulice, která na první pohled nikam nevedla. Opětovala mu pohled. Bez jediného slova si ho prohlížela, vyčkávala, co jí k tomu řekne. Jaké vysvětlení jí vlastně dá. Pustila jeho ruku a nechala ho jít dopředu. Sama zůstávala na jednom jediném místě. Pozvedla hlavu vzhůru a zavřela oči. Nechala déšť, aby jí dopadal na tvář. Jemné kapky se zastavovaly na její bledé pleti a postupně stekly nebo se vsákly. Teprve po chvilce se vydala za ním. Pokládala jedno nohu před druhou. Hlas muže slyšela dobře, přidala proto do kroku, aby ho odhalila.
Zastavila se za zády Abaddona. Zůstala stát trochu dál a sledovala celý ten výjev. Nedokázala pro mladého chlapce cítit nic, byť většina by cítila lítost. Ona to sledovala jako záznam událostí, který se jí nijak netýkal a nemohl se jí dotknout. Odvrátila pohled, až když Abaddon znovu promluvil. Podívala se jeho směrem. Zírala zezadu na jeho hlavu. Na vlasy, které se díky vlhkosti ještě více vlnily a kapky deště se na nich zastavovaly a leskly. Hleděla na něj, jakoby přesně mohla vidět jeho tvář. Znovu se podívala na pětici mužů a sledovala jejich zbraně. Jednu věc lidským bytostem upřít nemohla. Ve způsobování fyzické bolesti, ve vymýšlení zbraní byli odborníky. Jejich fantazie byla na ten moment neomezená. Vymysleli tolik způsobů, jak druhým ublížit. Uměli jen ničit a zanechávat za sebou zkázu.
Byla svědkem popravy. V první chvíli se zdálo, že zoufalý chlapec na zemi zemře. Neunese ani o ránu víc. Přesto vstal. Sebral v sobě sílu, aby zaútočil. Muži, kteří ho napadli, zaplatili za svůj marný pokus nejvyšší cenu. Cenu, kdy položili svůj život. Bolest plodila jen další bolest. Nekonečný kolovrátek, který se nedal zastavit. On jí ukazoval skutečný, surový svět. Nebylo to jako na institutu. Tam, kde největší problém jsou pochybné vztahy. Všichni se tam měli dobře a řešili malichernosti. Lámali si hlavy nad něčím, co nemělo smysl. Znovu se zachvěla, jakmile ji zval za ruku. Zvykala si na doteky. Pokaždé když byl nečekaný, srdce jí na pár minut snad i vynechalo. Kdyby jí kdokoliv držel déle než si přeje, dal jí pocit, že je bezmocná… zbavila by se ho. Nikdo nesahá na divoké zvíře, protože neví, co se může stát. Ještě neodhalila, proč to nikdo nepraktikují u ní. Zdálo se, že lidé si rádi projevují různé věci doteky. Ona byla čistě bezkontaktní. Rozmyslela si dvakrát každý dotek, než ho provedla. A popravdě ho prováděla jen tehdy, pokud měl smysl nebo byl jednou možností.
Vrátili se do myšlenky, kdy Abaddon začal tvořit své první tetování. Ostrý hrot projel kůží a z té se brzy zaperlila krev. Krvavé perly, které se měnily v kapky. Jedna se slévala do druhé a nacházeli únik v odpadovém odtoku. „Pak v nás není velký rozdíl,“ pošeptala, než se otočila. Stěna před ní zmizela a ona se rozešla do prázdna. Opustila tuhle vzpomínku a opět se s ním navrátila do místa, kde začínali. Nebylo tam nic, nikde. Udělala několik kroků, než se zastavila. Zůstávala k němu zády. Rozhlédla se, jakoby mohla cokoliv vidět. Nikde ani stopy po tom, že ještě před chvílí byli vystaveni dešti. Jejich vlasy, oblečení, vše dokonale suché. Myšlenky jí rychle proudily hlavou. Už viděla, že on zažil jiný svět. Jiný, než který by kdy odhalila v institutu. Na místě, kde by se jí pokusili změnit. Dělat z ní člověka. „Kdy zase odejdeš?“ pomalu se k němu otočila. Věděla, že není v institutu proto, aby se vzdělával. Už tehdy něco zval. Pro co se vrátil tentokrát. „Ty nechceš být jako lidi a přesně to se tady děje,“ roztáhla ruce, které pozvedla, aby ukázala do prázdna kolem sebe. „Tady z tebe dělají... člověka…“ vydechla a věnovala mu dlouhý pohled. Už opět v sobě cítila to, co pociťovala, když přišel. Ruce spojila před sebou. Pohrávala si s prsty. Pohled to byl dlouhý, tajemný a zkoumavý. Opět se ztrácela sama v sobě. Přimhouřila nepatrně oči, jak o tom přemýšlela, než se v okolí zase rozezněl její hlas. Jemný, příjemný a přesto nejistý. „Když něčemu věnuješ pozornost, myslíš na to… Nemůžeš se té myšlenky zbavit a pořád je to jedno a to samé. Když chceš něco odhalit, zkrátka věnovat tomu čas. Jak… jak se tomu říká?“ Chtěla vědět, jak ten pocit v sobě pojmenovat. Chtěla umět pojmenovat vše, co se uvnitř jejího těla děje.
|
|
|
Učebny
May 11, 2018 20:45:55 GMT
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 11, 2018 20:45:55 GMT
Človek. To slovo, ktoré v ňom takmer okamžitevzbudzovalo nechutenstvo a agresivitu. Zvláštne ako môže jedno jediné slovo v ňom vzbudiť toľko emocií o ktorých možno doposiaľ ani len on sám nevedel. Nikdy san a to nepozeral takto, nikdy nepremýšľal nad tým či sa niekto snaží urobiť človeka alebo nie. Kto by to vôbec skúšal? Už od prvého momentu bol Abaddon niekto, kto mal vzbudzovať u ľudí starch, nikto by ani len nepomyslel na to, že by mu nejakým spôsobom chcel pomôcť začleniť sa do spoločnosti. No čo ak toto miesto bolo ešte podivnejšie ako si on sám myslel?
,, nemyslím si, že by som bol niekedy ako tí ľudia v miestnosti v ktorej sme sa nachádzali.” povzdychol si Abaddon. možno mal na sebe oblečenie, ktoré mohlo vzbudiť v nej nejaké myšlienky, že je dobrým človekom no v momente, kedy by sa pozrela do jeho spomienok, na tie spomienky kedy nemal ani len ten najmenší dôvod niekoho život zachrániť alebo sa len pokúsiť o to, aby ho zachránil. Nikdy na to ani len nepomyslel.
,, nie som niekto, koho by museli učiť lietať.” povedal so slovami, ktoré aj tak nič nevysvetlili. No mal na mysli ten fakt, že nikto sa nemôže na neho pozrieť a povedať, nech letí. Nech rozprestrie svoje krídla presne tak, ako si to oni predstavujú.
,, povedz mi jednu vec. Prečo si tu? nemyslím si, že by si potrebovala niekoho, kto by ťa mal viesť cestou. Nepotrebuješ niekoho, kto by ťa mal naučiť ako svoje schopnosti vnímať.” Abaddon jej nevedoval svoj pohľad, na miesto toho sa opäť zahľadel na zem, na svoje topánky a následne si dal ruky do vreciek. cítil sa na tomto mieste neviazaným, niekým, kým môže byť. No tak isto sa cítil aj vo svete v ktorom ho mnoho ľudí odmietalo. Naučil sa ako s tým žiť, naučil sa mnoho vecí, ktoré ho iný nechceli naučiť.
“ ale to je predsa len tvoja vec no nie? nemusíš mi nič vysvetľovať. No nie som ako oni, nie som ako niekto, koho by mohli zatvoriť do zlatej klietky a držať ma. Nútiť ma spievať tak ako oni pískajú.”
Nikdy nedokázal mať nad sebou niekoho, kto by ovládal každý jeden jeho krok. Ktorý by mu hovoril kedy sa má nadýchnuť a kedy zasa vykročiť s nohou vpred len kvôli tomu, aby urobil ten chybný krok, ktorý mal mnoho vecí zmeniť. Nebol pripravený na to, aby mal nad sebou niekoho, kto by mohol rozhodnúť o tom, kedy jeho srdce na posledy vydá svoje : bum bum bum.
,, nie som tu kvôli tomu, aby som bol v inštitúte. Nie som tu kvôli tomu, aby som sa vzdelával o minulosti, ktorá mi už nepomôže urobiť krok do budúcnosti. Som tu len z jedného dôvodu, že som zlyhal..” zlyhal a to na plnej čiare. Nikdy predtým sa mu to nestalo, žeby nejakú zo svojich úloh nedokončil tak, ako si to on sám predstavoval. No ako mal vedieť, že to, čo hydra chce bolo úplne niekde inde? Prešli mu mierne zimomriavky pri spomienke na to, ako sa nachádzal v miestnosti niekoľko dlhých dní, kedy sa nezmohol na nič iné ako len na hnev a frustráciu. Na to, kedy rukami, nohami dokonca aj so svojim chvostom búšil do stien a dúfal, že aspoň na malý moment povolia. No nestalo sa tak. Predsa len ho sledovali z inej miestnosti a s úsmevom na perách počúvali to, ako sa jeho hlas derie z hrdla stále slabšie až slabšie až do okamihu, kedy Abaddon nestíchol úplne.
“ to, čo popisuješ je záujem. Kedy myslíš na tú jednu vec a snažíš sa pochopiť jej podstatu. Nájsť vysvetlenia. Objavujú sa ti v hlave otázky, ktoré ti nemusia niekedy dávať spávať, to je naopak zvedavosť.” Povedal Abaddon s takou ľahkosťou. Neotravovalo ho to, odpovedať na jej otázky.
“ skúmam ich..” povedal Abaddon pričom jej venoval jeden pohľad. Držal si od nej odstup, stále si udržiaval svoj osobný priestor, do ktorého nepúšťal mnoho ľudí. Už len ten fakt, že pred malou chvíľkou to bol práve on, kto ju opakovane chytil za ruku, mu prišlo pre neho neprirodzené. Nikdy sa na svet nepozeral rovnako ako ľudia. Nikdy nemal tu potrebu si od niekoho vyžadovať objatie alebo nejaké vrúcne pohladenie po tvári. Možno v okamihu, ak by to niekto čo I len skúsil bol by to práve on, kto by sa nedokázal ovládať.
“ už celé roky analyzujem pohyby takmer každého jedného človeka okolo ktorého prejdem. Pozerám sa im do tváre a vymýšľam im osudy. No nikdy som nepochopil niektorým veciam, ktoré sú pre nich prirodzeným správaním..” Bol zvláštnym tvorom. Tvorom, nemohol byť človekom, keď nedokázal rozpoznať ľudskú radosť a náklonnosť. Mierne naklonil doprava hlavu pričom si spomenul na skutočnosť, prečo na to miesto vôbec prišiel.
|
|
|
Učebny
May 12, 2018 20:06:41 GMT
Post by Anastasia Doherty on May 12, 2018 20:06:41 GMT
Jakmile se pozornost Abaddona upřela jejím směrem, zastavila se již při nádechu. Nepodíval se jejím směrem, ale otázka patřila jen jí. Bez dechu na něho pár vteřin hleděla, než sama odvrátila zrak. Vydechla a zadívala se na odraz ve vodě. Pozorovala bledou tvář dívky, která jí nyní patřila. Jemné rysy tváře, velké oči a symetrické narůžovělé rty. Dvakrát si levou rukou přejela po vlasech, aby je nepatrně uhladila a nepůsobily tak zanedbaně. Přemýšlela, jak by mu vlastně měla odpovědět. Semkla rty k sobě. Odpověď prakticky neexistovala. Prozradila by až moc. Nemohla mu říct, že své schopnosti ovládá více než dobře, ale nerozumí svému lidskému tělu. Že v institutu není kvůli zvládání schopností, ale kvůli svému smrtelnému já. Hlavu nechávala skloněnou a pouze ho vyhledala očima. Nechtěla mu odpovídat a on to z ní nepáčil. Nenutil jí odpovídat na otázky, které pro ni nemají odpověď. Byl jeden z prvních, kdo ji nenutil. Většina lidí měla v povaze vynucovat si nevyřčená slova. Opakovali své otázky tak dlouho, dokud jí nedonutili mluvit. Z toho byla Anna unavená. Chvilku pozorovala ještě svůj odraz ve vodě, než jedním pohybem špičky nohy celý odraz rozvířila. Pozvedla hlavu a dívala se do prázdna před sebe.
„Oni si myslí, že tu musím být. Je to jediné místo, kde…,“ zhluboka se nadechla a zavřela oči. Přemýšlela, zda tu myšlenku vůbec vyslovit. Několikrát se nadýchla a znovu vydechla, než se otočila k Abaddonovi čelem a oči opět otevřela. „Jediné místo, kde nikomu neublížím. Jediné místo, kam mohu jít a kde zůstat.“ Opakovali jí to několikrát. Nemělo cenu utíkat, ona neměla kam jít. Nejdříve si myslela, že jí chtějí zavřít do klece. Sebrat její svobodu a ubližovat jí. Profesor jí ale chtěl vysvětlit, že tak to není. Institut bylo místo, kde měla pouze přečkat. Někdy si to opakovala, ale věřit tomu nemohla. Ne, když našla tu zrádnou myšlenku, že i on jí pošle pryč.
„Co je to selhání?“ spojila ruce před sebou a prsty pravé ruky si hrála s těmi na levé ruce. Jak se mu rychle vybavila myšlenka, cítila jistý záchvěv. Viděla ho. Viděla to, jak je zavřen sám a buší do stěn ve snaze je prolomit. Vzpomněla si na chvíle v domě, kdy jí zavírali do pokoje a opakovali, že nesmí pryč. Jak křičela, že tam nemůže zůstat. Její marné snahy utéct co nejdál to půjde. Byl to první moment, kdy ho dokázala pochopit. Kdy vůbec mohla říci, že chápe chování člověka. Ani jeden z nich nesnesl odebrání svobody. Nesnesli omezování a upírání té jediné věci, kterou by měl mít každý. Možnost volby. Možnost rozhodnout se, zda zůstane na jednom místě, nebo půjde pryč. Natočila hlavu chvíli na stranu, než s ní nepatrně pokývala. „Kdybys sem nešel, zase tě zavřou?“ Neměla ani ponětí o tom, že by se ho mohla dotknout. Netušila, že někteří lidé jsou citlivý na informace, ohledně své maličkosti. Klidně se mohlo stát, že se o této vzpomínce nechtěl bavit a vytáhnout jí na světlo bylo od Phoenix nepatřičné. Inu, ona si to uvědomit nedokázala.
Opět zpozorněla, když jí pomohl s pojmenováním. „Zájem a zvědavost,“ vydechla tiše, aby si to zopakovala a snad díky tomu lépe zapamatovala. Dokázala opět pojmenovat část toho zmatku v její hlavě. Takže k Abaddonovi cítila zájem, či zvědavost? Hodně věcí ohledně něho chtěla znát, a když konečně dostala odpovědi, myšlenky v její hlavě utichly a opět byly jako jindy. Nemohla tvrdit, že zcela pochopila jeho podstatu, to ona nebude schopná nikdy. Odpověděla si však na to, o co nejvíce stála a už to byla malá výhra.
Došla k názoru, že nejsou tak odlišní. Pokud také zkoumal lidi, mohl by jí vysvětlit, jak fungují. Třeba by on jako jediný opravdu našel odpovědi na všechno, co ona hledá. Nedokázala si náhle představit nikoho povolanějšího, než je právě on. Jenže jak by ho mohla přinutit ke spolupráci? To byl její největší problém. Cítila jistou potřebu, najít si učitele. Abaddon měl být její učitel v lidském světě, tak dlouho, jak ho bude potřebovat. Jenže to by nejprve nesměl opustit institut. Musel by tu s ní zůstat. Pak by se teprve mohla učit. Jejím novým problémem bylo tedy zajistit tuto maličkost.
Bez dalšího slova, bez rozloučení se k němu otočila zády. Udělala několik kroků do neznáma, než i ona zmizela. Na pár chvil zůstával Abaddon v temnotě úplně sám, než se úplně vše rozplynulo. Temnota zmizela, stejně jako voda na podlaze. Opět oba seděli ve třídě na hodině. Nic kolem nich se nezměnilo. Jen uběhlo několik minut času. V její hlavě, v místě kam ho vzala, ubíhal čas úplně jiným způsobem. Oproti realitě tam čas utíkal rychleji. Jí samotné mohlo připadat, že je tam několik dnů, týdnů a přitom to v reálném světě nebylo ani pár hodin. Ze svého místa v lavici se k němu ještě jednou otočila. Ještě jednou se mu chtěla podívat do tváře. Jen nepatrným přikývnutím mu naznačila, že nyní je zpátky. Pak se opětovně natáhla po tužce a čistém papíru, aby mohla začít kreslit.
|
|
|
Učebny
May 14, 2018 18:41:29 GMT
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 14, 2018 18:41:29 GMT
Zlyhanie. Niečo, čo mnohokrát dokázalo Oriona prebudiť zo spánku a zamyslieť sa nad tým, prečo práve on je tou dušou bytosti, ktorá sa prechádza svetom bez niekoho, koho by mal pri sebe. Nemyslel tým nikdy niekoho, koho by miloval no niekoho, koho by mohol svojim spôsobom ochraňovať a na druhej strane dôverovať. No tak rýchlo ako sa mu to vždy zrodí v hlave tak rýchlo to aj zmizne. Pretože s každým jedným radostným podnetom sa vedie aj niečo, čo to môže bez jediného slova zničiť. V momente, kedy sa pýtala na zlyhanie v jeho hlave sa objavilo množstvo podnetov, množstvo príkladov, ktoré by mohol použiť. Predsa len on bol zlyhaním pre ľudstvo, zlyhaním po tom ako nesplnil tak jednoduché poslanie, aké mohol mať.
„ zlyhanie. Pozeral sa už na teba niečo takým spôsobom, že v jeho očiach sa nachádzalo mnoho vecí, ktoré si si nevedela vysvetliť? Kedy si nepotrebovala vedieť, čo cítiť. Kedy si jednoducho cítila vo svojom vnútri, na svojej pokožke ten nepríjemný pocit ako keby na tvoje ramená padala ťarcha celého sveta..“ Orion sa snažil nájsť tie správne slová, ktorými by jej to vysvetlil. Nepýtal sa prečo, nepýtal sa ako je možné, že prečo to nechápe. Nebolo to pre neho podstatné. Nikdy nebol ten typ človeka, ktorý by sa na niekoho pozrel a následne chcel vedieť mnoho podrobností o jeho živote. Nechcel vedieť jeho minulosť, to čo má za sebou alebo to, čo má pred sebou. Nepotreboval to k tomu, aby sa mohol slobodne nadýchnuť a urobiť krok vpred svojou vlastnou cestou života.
„ mala si niekedy pocit, že pred sebou máš niečo, cieľ ktorý je tak blízko no zároveň ďaleko. Niečo, čo potrebuješ no vieš, že aj keby si sa snažila akokoľvek nie je spôsob ako sa k nemu o čosi viac priblížiť. To je zlyhanie. No často krát to ľudia používajú ako urážku na to, aby zakryli vlastné chyby.“ Na jeho tvári sa v tom objavil malý úsmev. Stretol sa už s tým, že na ulici videl ako sa dvojica ľudí hádala len kvôli tomu, že je zlyhaním pre svojich rodičov. „ v momente, kedy sa postaví pred teba niekto, kto v tebe vidí konkurenta bude sa snažiť ťa zhodiť na zem. Nemyslím tým skutočne. Ale pomocou urážok. Pomocou slov, ktoré sú často krát bolestivejšie ako samotné používanie nejakej moci. No ty sa nenecháš zlomiť. V tom momente ten človek zlyhá, nezíska to, čo chcel.“
Povedal Orion pričom sa sústredil na ďalšiu otázku, ktorá opustila jej pery. Nemohol sa ubrániť smiechu, ktorý sa takmer okamžite vydral z jeho hrdla. Aj napriek tomu, že jej nevenoval svoj pohľad, pretože sa do očí nedokázal niekomu pozerať dostatočne dlho. „ vedel som, že sa tej myšlienky takmer okamžite chytíš. No nemám čo skrývať. Aj keby som chcel mám pocit, že dokážeš nájsť aj to, na čo som už niekedy zabudol. No bol by som rád, ak by si niektoré okamihy opäť nevyťahovala na povrch. Hoci táto k tomu nepatrí. Bolo to niečo, čo som si zaslúžil...“ možno to na prvý pohľad nevyzeralo tak. Predsa len sa tomu v miestnosti bránil a snažil sa nájsť spôsob ako ujsť no v konečnom dôsledku aj on sám vedel, že to bolo jediné riešenie ako ho prinútiť zamyslieť sa nad tým, čo urobil. „ presne to bolo zlyhanie. Kedy som mal určité posolstvo, určitý príkaz a ja som ho nesplnil. Kvôli tomu som bol zatvorený v miestnosti niekoľko dní bez toho aby som sa mohol premiestniť. Pre niekoho ako som ja, kto chce byť maximálne slobodný to bolo ako zatvorenie do zlatej klietky..“
povedal pričom si uvedomil, že miesto sa začalo meniť. Dúfal len, že nemala v pláne sa vrátiť práve do tej spomienky a vidieť v jeho očiach ten strach, ktorý sa často krát snažil zakrývať svojim presvedčivým pohľadom. No v momente, kedy sa objavil v triede, kedy mal opäť možnosť pozrieť sa na ľudí, ktorých nevidel hodnú chvíľku. Zvláštne, mal pocit, že ubehli hodiny od toho momentu, kedy videl ako sa profesorka zmenila na prach no podľa toho čo videl, podľa toho ako videl hodinky pred sebou ubehlo len niekoľko minút. Vystihol ten správny moment, kedy sa nikto nepozeral. No kto by sa vôbec pozeral na chlapca, ktorý sedel v zadnej lavici a bol v tejto chvíli úplne ticho? Premiestnil sa na chodbu inštitútu a následne pomalým krokom s rukami vo vreckách sa pozeral pred seba. Na jeho tvári sa objavil úsmev v podobe nadvihnutia jedného kútika pier, čo mohlo pripomínať skôr malý úškrn. Okuliare, ktoré mal na očiach, ktoré po celý ten čas vzbudzovali pocit dokonalého študentíka okamžite ponechal na stole a následne si na oči dal svoje tradičné, slnečné okuliare. Prešiel hlavným vchodom a niekoľko krokov po tom sa presunul do základne.
„ takže tu ho máme..“ povedal hlas po tom ako sa Abaddon premiestnil do základne Hydry pričom mal možnosť sa premiestniť na samotné rokovanie. Posadil sa na stoličku, ktorá pre neho bola už dávno pripravená a k perám si priložil šálku s čerstvo uvarenou kávou.
„ prehliadol som si to tak ako ste chceli. Všimol som si mnoho ľudí, ktorí po poslednom incidente strážia laboratoriom ako oko v hlave. Počkal by som niekoľko týždnov alebo dokonca mesiacov no ak to je pre vás veľmi dôležité. Pokúsil by som sa napadnúť inštitút čo by samozrejme viedlo k absolútnej katastrofe..“ vedel, že v momente, kedy by sa hydra ocitla v inštitúte, krv by tiekla ako samotným potokom. Nechcel si to ani len predstaviť, sám by do toho určite nešiel. Nemal potrebu si niečo dokazovať tým, že by sa pokúsil vyvraždiť polovicu ľudí, ktorí pre neho neboli dôležitými. Na miesto toho by sa na to len prizeral.
„ počuli sme niečo o tom, že škola ma mocných telepatov..“ v tom momente Orion vedel, odkiaľ vietor veje. Pozrel sa na nich, na jedného z mužov, ktorí mu venovali svoj čas a svoj výsluch a následne sa rozosmial. „ predsa len poznáte profesora no nie? Dokáže sa vám votrieť do hlavy a nepustiť vás. Dokonca dokáže mnoho, mnoho vecí o ktorých nemáme ani len predstavu. Predsa len ľudská myseľ je tak nevyspytateľná.“ Povedal Abaddon. Mohol sa na nich pozrieť, povedať im o dievčati, ktoré možno dokáže toho viac ako len samotný Charles no nemal to v pláne. Nevidel v tom nič, čo by on sám z toho mal.
„ takže mi tým chceš povedať, že si nikoho nestretol?.“ Abaddon sa na nich pozrel. Postavil sa na nohy a následne nechal chvost aby sa zmotal takmer k jeho telu. „ samozrejme, že som spoznal mutantov. Ľudí, ktorí sa dokážu premeniť v sliz a zostanú na zemi len ľudské oči. Čo iné mám vám k tomu povedať?.. miesto je strážené.“ Povedal pričom si vzal kávu so sebou a následne sa premiestnil do svojho domova. Do svojho skladu, kde bol konečne sám sebou.
|
|