|
Post by Admin on Feb 28, 2017 19:55:20 GMT
Některé jsou studentům přístupné a pod dohledem se můžou dívat na práci vědců, popřípadě se i do něčeho zapojit. Do jiných je však přístup zakázán a díky vysokému zabezpeční se tam nikdo nepovolaný ani nedostane.
|
|
|
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 8, 2018 13:58:37 GMT
Bol rád za ten moment, kedy ho vyrušil niekto pri tom ako ležal na pohodlnom gauči s vyloženými nohami pozerajúc sa do stropu. S rukami za hlavou a s myšlienkou, ktorá nikoho aj tak nezaujímala sa následne obhliadol za mužom, ktorý mu len podal veľkú obálku, kde malo byť všetko napísané. „ samozrejme ani dnes mi nič nepovieš? Prečo! prečo mi nepovieš o svojich problémoch, o svojich túžbach alebo o snoch. Povedz mi o tom, čo cítiš alebo dokonca o tom ako je tento svet nespravodlivý..“. Abaddon sa v jednom momente chytil za srdce a následne sa postavil na nohy. Nemyslel to vážne. Poznal Aragona veľmi dobre a vedel, že jazyk, ktorý mu bol vytrhnutý vlastným šéfom len z toho dôvodu aby niekedy neprezradil tajomstvo, mu neodpovie na žiadnu otázku.
Sledoval ako si ho Aragon, postarší pán ktorý mal na tvári mohutnú bradu hrajúcu niekoľkými farbami premeriaval a uisťoval sa, či je v poriadku. Je len málo osôb, ktoré Abaddona mohli zastihnúť v dobrej nálade, kedy mal chuť sa nad niečím pousmiať alebo dokonca kedy nemal nutkanie niekomu skočiť na chrbát a následne mu svojimi tesákmi roztrhať hrdlo na niekoľko kusov. Abaddon sledoval ako Aragon napokon odchádzal z miestnosti, ktorá mala byť domovom pre Abaddona. Aj napriek tomu, že Hydra mu ponúkla miesto, kde by sa mohol cítiť dobre nevidel dôvod prečo by mal opúšťať miesto, kde sa cítil najlepšie. Byty, ktoré vlastnil za ukradnuté peniaze, ktoré samozrejme nikdy nezarobil ako normálny človek, na miesto toho ich ako správny zločinca ukradol, ponechal napospas osudu. Aj napriek tomu, koľko peňazí mohol niekedy mať, koľko ľudí sa mohlo nachádzať v jeho blízkosti. Stále mal rád tú samotu, ktorá ho naplňovala a tým pádom ho aj posilňovala. Takže miesto, kde sa nachádzalo plné vybavenie, obrovská posteľ a niekoľko pomôcok na to aby sa mohol v boji zdokonaľovať, aj tak to vždy vymenil za svoj sklad, kde sa nachádzalo to, čo k životu potreboval.
Abaddon sa pozrel na obálku pričom sám pocítil ako sa na jeho tvári objavil malý úsmev. Bol netrpezlivým, možno ak by sa nebál toho, že by to celé pokazil tak by obálku roztrhal na tie najmenšie časti. No on to tento krát musel urobiť o čosi pomalšie. Teda aspoň sa o to pokúšal. Po tom ako sa konečne dostal k papierom, ktoré si prečítal len z bežne, kedy sa sústredil len na tie veci, ktoré boli zvýraznené tučným, čiernym písmom sa postavil a následne sa pousmial. Aj napriek tomu, že sa nikto nenachádzal v miestnosti, končekmi prstov si prešiel po vlasoch a následne cítil ako sa na jeho tvári opäť objavoval ten zvláštny úsmev, ktorý na tvári človeka, ktorý je takmer stále naštvaný nevyzerá veľmi dôveryhodne. „ ak by tam bolo niečo dôležitejšie. Určite by to zvýraznili. Kto má predsa čítať všetky tie stránky...“ papiere, ktoré držal v ruke v tom momente pustil a ešte pred tým ako stihli dopadnúť na zem sa on sám rozplynul v hmlu, ktorá mala nádych tmavo modrej farby zmiešanej s tou čiernou. Miestnosť bola opäť prázdnou
Čierna bunda prehodená cez pravé rameno, slnečné okuliare ktoré nikomu nedovoľovali sa pozrieť do jeho očí naznačovali to, že bol opäť v tej nálade spáchať niečo nezákonné. Bolo to ako droga, niečo čoho sa nedokázal vzdať aj napriek tomu, že ho o to nikdy nikto nežiadal. Mal pred sebou jednoduchú úlohu. Infiltrovať sa do inštitútu nemohlo byť predsa ťažké. Mohol sa tváriť ako jeden z nich, tváriť sa na moment tak dôležito s myšlienkou každého ochrániť aj keby ho to stálo jeho život. Samozrejme, že nedokázal na to ani len pomyslieť. Nevedel si predstaviť ten moment, že by práve niekto ako on mohol niekomu zachrániť život. Prečo by to robil? Stále bol toho názoru, že len silný jedinec, ktorým mal byť každý jeden mutant odlišujúci sa od normálnych ľudí, ktorí boli pre neho ničím, to dokázali. Postaviť sa na nohy a postarať sa o seba sám.
„ nemôže to byť také ťažké. Pôjdem tam, zoberiem ten zdrap papiera a vrátim sa. Čo iné by sa mohlo stať? Mohli by ma pripútať na stoličku a následne donútiť sa vzdelávať? No tak to určite..“ povedal Abaddon pričom sám seba sa snažil ubezpečiť, že to bude maličkosť. Ešte pred tým ako do budovy čo i len vkročil, stihol si pozrieť plány. Miesta, ktoré by mu pomohli zorientovať sa. Aj napriek tomu, že by sa mohol premiestniť priamo na to miesto, ktoré potrebuje. Nemohol riskovať ten fakt, že by mu niečo uniklo. Mohli to miesto presunúť, premiestniť niektoré veci a on by sa ocitol na pokraji zrútenej časti budovy alebo v kancelárií nejakého riaditeľa alebo riaditeľky. Pokojným krokom vošiel do vnútra a následne sa pozeral pred seba. Vedel, že v momente, kedy sa ho pokúsi niekto čo i len pohľadom zastaviť má sa pozerať ďalej a radšej sa neusmievať.
Prechádzal nepozorovane chodbami. Možno to bolo tým, že ľudia, ktorých mal možnosť vidieť sa venovali niekomu inému. Dokonca sa dopočul niekoľko vecí, ktoré ho vôbec nezaujímali. Rozhovory, ktoré boli nepodstatnými a len v tejto chvíli boli záťažou pre jeho myseľ. Snažil sa ich zbaviť a sústrediť sa iba na to, čo ho čaká. Po tom ako sa Abaddon dostavil pred určené miesto, kde mal možno sa pozrieť cez sklenenú čas na dokonalú miestnosť vedel, že to je pre neho maličkosť. Videl všetko zreteľne, nemusel hádať kde sa premiestniť a kde zasa nie. Nemusel dúfať, že sa dostane na nejaké temné miesto z ktorého by sa musel prebojovať na život a na smrť. Chvost, ktorý si pritiahol k sebe bol uvoľneným, nenaznačoval žiaden strach alebo pochybnosti? Niekto by si mohol pomyslieť, že koná nezákonnú vec no on mohol tvrdiť, že je len prehnane zvedavým. Bolo by to iba tvrdenie proti tvrdeniu.
Abaddon sa premiestnil na druhú stranu pre-sklenej miestnosti pričom hľadal to, prečo si sem prišiel. Samozrejme, nemusel sa pozerať do mikroskopu alebo do skúmaviek, predsa len kto by tam schovával zložku s papiermi? Pozeral sa okolo seba s tým, že si pohmkával nejakú pesničku, ktorá mu mala pomôcť v premýšľaní. V momente, kedy pohľadom natrafil na kovovú skrinku jeho oči sa na moment rozžiarili a chvost sa stočil mierne do oblúka.
|
|
|
Post by Anastasia Doherty on May 8, 2018 15:40:09 GMT
Dveře od pokoje, byť byly zavřené, pravidelně bouchly, jak je průvan rozvibroval. Velké balkónové dveře byly otevřené a do místnosti proudil svěží vzduch. Dlouhé závěsy tančily v poryvech jarního vánku. Právě za nimi se na balkoně nacházela dívka. Seděla zhruba uprostřed balkonu a nohy si objímala skrčené u brady. Výraz ve tváři byl nic neříkající a oči zavřené. Tmavě modré kalhoty končily pod koleny a na nohou svítily čistě bílé tenisky. Střídavě zvedala špičku pravé a levé nohy. Tiše jimi poťukávala bez určitého rytmu. Bílé volné tričko bylo zakryto lehkou růžovou mikinou na zip, která majitelce sahala až po stehna, pokud se postavila. Bradu měla pozvednutou výš, jakoby se přes zavřené oči dívala na nebe. Jak poletují ptáci a sledovala pohyb vánku. Obyčejní smrtelníci to vidět nemohli, ona přesto vnímala, že tančí stejně jako její závěsy. Ona mohla vidět jeho trajektorii, zaznamenávala podobné pohyby ve svých kresbách. Umělecká díla ležela na jejím stole, a kdyby je nezatížil penál, nejspíš by si také poletovali všude možně po pokoji. Byla to směs různě zakřivených čar, které pro běžného pozorovatele nic neznamenali. Výkres tříletého dítěte.
Pokoj byl vskutku prostě zařízený. I přes svou velikost se v něm nacházela pouze postel, noční stolek s lampičkou, stůl plný výkresů a tužek, včetně penálu na jeho okraji. Naproti posteli byla umístěna ještě skříň, kde měla dívka uložené oblečení a boty. Nic víc, nic míň. Pro dospívající dívku chudý pokoj, přesto zcela dostačující. Z osobních důvodů měla Anna pokoj jen sama pro sebe a dál od ostatních. Nikdo nerušil jí a ona nerušila zbytek institutu.
Tmavě hnědé vlasy jí poletovaly ve vzduchu. Cuchaly se, jak si s nimi vánek hrál. Pohazování vlasů bylo podobné jako provokace dítěte. Ale když se vánek opřel do její kůže, bylo to naopak jako pohlazení. Pomalu otevřela oči, kdy pohled nadále upírala na nebe. Zorničky se nestáhly, stále zůstávali široce rozevřené a na změnu intenzity světla téměř nereagovaly. Jestli si Anna něco za posledních pár měsíců oblíbila, pak to bylo počasí. Ať už slunce, vítr, bouře nebo déšť, vše mělo jisté kouzlo. Hodiny dokázala sedět na jednom místě a vnímat atmosféru. Zhluboka nasávala do plic čerstvý vzduch, vnímala okolí. Její pokoj byl umístěn tak, že byla téměř nerušena okolnímu vzruchy. Pouze šumění stromů, ševelení vánku, pohyby stébel trávy či zpěv ptáků. Nerušený klid však něco zničilo. Obočí se nesouhlasně nakrčilo a ona se přes pravé rameno otočila do pokoje. Sledovala zavřené dveře, jakoby viděla děj odehrávající se za nimi. Postavila se na nohy, opustila balkón. Několika kroky se ocitla na chodbě, zatímco pokoj nechávala stále ve stejném stavu. Dlouhé rukávy mikiny si povytáhla výš. Vyrazila chodbou ke schodišti. Od stěny se držela na vzdálenost natažené paže tak, že se jí dotýkala pouze bříšky prstů. Opatrně po ní přejížděla, zatímco se nohy pohybovaly kupředu. Opět, jakoby po stěně kreslila neviditelnou zprávu.
Ruku stáhla opět k tělu až u schodiště. Pomalu ho sešla a za pár minut opět bloudila po jiné chodbě. Ostatní jí většinou moc pozornosti nevěnovali. Tiše kolem ní procházeli, přehlíželi jí jako šedou myšku. Kdyby stála opodál důležitého rozhovoru, možná si jí nikdo ani nevšimne. Výjimečně na ní kdokoliv reagoval, ať už členové institut či samotní kantoři. Nedaleko ní se otevřely dveře a z nich vystoupil vysoký kluk. Ani jeden nestihl dostatečně rychle zareagovat a narazili do sebe. Naštěstí to s nimi tolik nehnulo, jen museli oba zacouvat o pár kroků zpátky. „Promiň, nějak jsem si tě nevšiml,“ pokrčil kluk rameny a nevinně se usmál. Mezitím se za jeho zády vynořila partička dalších lidí, kteří akorát cosi odnášeli. „Nech jí a pojď,“ pronesl světlovlasý kluk za ním, který se očividně nechtěl nechat zdržovat. Partička se rozešla, ale kluk přes Annou stále zůstával na stejném místě. Jen pohledem zalétl ke kamarádům, než se opět na dívku usmál. „Trochu jsme se podívali v kuchyni na zásoby, ty to ale neřekneš, že ne?“ natočil hlavu na stranu. Nedočkal se však ničeho víc, než mlčení. Anastasie si ho laxně prohlížela a nezdálo se, že by se v blízké době rozhodla promluvit. Jindy by to většinu lidí urazilo, její výhodou však byla milá tvář. Ten, kdo přišel s Annou do střetu, většinou odmávl situaci rukou. Pousmál se a rychle zmizel. Nezbylo nic víc, než se opět zasmát. „Jsi zvláštní,“ zavrtěl chlapec hlavou a Anastasii obešel. Ještě než se však stihla rozejít, opět se u ní objevil a do ruky jí vtiskl jakýsi balíček. „Třeba pak budeš i mluvit,“ mrkl na ní a tentokrát již dohnal přátele a společně odešli.
Anna pozorovala balíček v ruce, který podivně chladil. Rozbalila ho a uvnitř našla zmrzlinu, obalenou v čokoládě s mandlemi. Chvilku se odhodlávala, než ukousla kus. Čokoláda zakřupala, jak se nalomila její struktura. Uvnitř se nacházela osvěžující vanilková zmrzlina, která Anně téměř okamžitě zachutnala. Zatímco si vychutnávala první sousto, překvapeně si prohlížela produkt v ruce. Přišel jí dokonalý. Znovu se zakousla a tentokrát daleko více. Byla by schopná celou zmrzlinu sníst neposezení. Pak jí však došlo, že s tímto přístupem o tak dobrou pochutinu přijde. Zpomalila a jedla s rozvahou. Vzpomněla si však, že kluk, s kterým se střetla, zmiňoval kuchyň. Otočila se tedy na patě a šla si kuchyň vyhledat. Byla si jistá, že tam musí být další zmrzlina a tu taky hodlala najít.
Otevřela bílé dveře a nakoukla dovnitř. Nikde ani živáčka. Chvilku se rozhlížela, než vešla a začala prohledávat jednotlivé šuplíky. Otevřela všechno, co našla, protože neměla ani zdání, kde se může něco podobného nacházet. Pootevírala pytlíky s moukou i cukrem, rozbalovala balíčky sušenek, prohledávala misky i mísy, ale nikde nic. Nebyla spokojená, když po minutách intenzivního hledání nenašla nic a zmrzlina na dřívku již téměř neexistovala. Poslední možnost byli velké železné dveře. Otevřela je a ovanul jí chlad. Podobný, jako když jí chlapec vložil balíček do ruky, ale mnohem větší. Byla si jistá, že je na správné stopě. Vešla do mrazáku, aniž by si to uvědomovala a prohledávala regály tam. Našla zamraženou zeleninu, maso i hranolky. Nacházela spoustu potravin uchované v mrazu, ale pořád žádná zmrzlina. Dřívko, které se nyní nacházelo v její ruce, pouze zahodila kamsi za sebe a probírala se dál produkty. Trvalo to notnou chvíli, ale nakonec uspěla. Otevřela kyblík, ve kterém se nacházelo cosi, co značně připomínalo cíl. Jen chyběla čokoláda a mandle. Přejela po povrchu vanilkové zmrzliny. Studila, ale nebyla úplně zamrzlá. Zjevně to nebylo dlouho, kdy sem zmrzlinu uložili. Bez rozmýšlení vzala celý kyblík a opustila kuchyni. Nic po sobě neuklízela, ani nezavírala. Kuchyň tak opustila v hrozném stavu, ale s největší pravděpodobností si jí stejně nikdo nevšiml a tak vina bude uvalena na partičku, která se v kuchyni vyřádila před ní.
Spokojeně se procházela institutem. V levé ruce držela kyblík, zatímco do něj zabořovala prsty pravé ruky a krmila se zmrzlinou. Většina lidí jí ignorovala a kdo ne, nevěnoval jí víc, než udivený pohled. Postupně prošla celou ubytovací budovou, kterou opustila. Přes trávník pokračovala do protější, která sloužila jako centrum vzdělávání. Prsty měla od zmrzliny upatlané a studené, nikterak jí to však netrápilo, alespoň dokud měla svou zmrzlinu a současný stav prstů, byl snesitelný. Chodila, kam se jí zrovna zachtělo, nevnímajíc cestu. Zkrátka šla a kam došla, to už nebyl její problém. Postupně potkávala méně a méně lidí, až zůstala úplně sama. Slyšela pouze vlastní kroky. Otočila se, aby vůbec zjistila, kde je. Obočí se opět nakrčilo, zatímco se rozhlížela. Po chvilce uslyšela zvuky. Odložila zmrzlinu na parapet a vydala se za jejich zdrojem. Pravou ruku si otřela do mikiny a rukávem si následně otřela pusu. Za chvilku se však ještě vrátila. Zmrzlinu tam přeci nemohla nechat. Nesla si jí přitisknutou k tělu a našlapovala tiše. Zastavila se u prosklených dveří, za kterými se kdosi nacházel. Pozorovala muže, který se akorát prohraboval skříňkou a spoustou složek. Zůstala stát na místě bez jediného slova. Občas pouze ukazováček pravé ruky opět zabořila do zmrzliny a následně ho vložila do pusy. Přestávala vnímat chuť zmrzliny a naopak se více a více soustředila na cizince.
|
|
|
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 8, 2018 20:13:38 GMT
Jednu zložku za druhou vyhadzoval z kovovej nádoby, ktorá mohla pripomínať trezor. Zvláštne, ako keby nechcel aby sa do nej niekto dostal. Ako keby tam bolo schované niečo, čo by nemal okrem nich nikto iný vidieť. No samozrejme, to čo je aspoň náznakom zakázané k sebe priťahuje Oriona ako samotný magnet. V momente, ak by mu niekto pred sebou mával s uzatvorenou nádobou a povedal, že sa tam nachádza niečo, čoho sa nikdy nemôže dotknúť. V tom okamihu by sa v jeho tvári objavilo niečo, čo by spôsobilo človeku samotné zimomriavky na pokožke. Zlatisté oči by sa zaleskli a chvostík by sa začal pohybovať zo strany na stranu pričom by v niektorých momentoch vydával zvuk kvôli silnému nárazu vzduchu. Jeho zúbky by sa zaleskli a pokožka, ktorá je posiata tetovaniami by nebola bledej farby. Ba naopak, jeho tetovania by dostali podobu modrej pričom by na jeho tele vytvorili jasné obrazce. Možno, ak by v tom momente zo seba strhol oblečenie, človek by mohol sledovať tetovania ako samotné mapy, ktoré by sa pokúšal pochopiť. Nezaujímalo by ho, čo sa nachádza vo vnútri. Nemuselo to byť nič dôležité no v momente, kedy mu niekto povie nie, jeho mozog začne pracovať úplne inak. Práve v tej chvíli mu mozog začne nahovárať, že zobrať si to, je to najlepšie riešenie.
Pozeral si jedno meno po druhom na miesto toho aby tomu venoval nejakú vážnosť. Nezaujímali ho tí ľudia, ani dokonca to, čo dokážu. Nezaujímala ho ich minulosť alebo to akým životom si prechádzajú. Zaujímala ho len jedna zložka, ktorá sa nenachádzala v kovovej bedni. Postavil sa na nohy pričom cítil ako sa jeho telo miestami zachvelo. Chvost, ktorý bol jeho súčasťou už od narodenia sa mierne vzpružil pričom on sám naklonil hlavu doprava. Cítil ako mu adrenalín prechádza celým telom pričom tento pocit poznal veľmi dobre. Nedostal to, čo chcel. Nešlo to tak ľahko ako si predstavoval takže v jeho podaní neostávalo nič iné ako nechať jednu emociu za druhou v tejto chvíli pohybovať jeho telom. Bol to práve hnev, ktorý sa usídlil v jeho rukách a taktiež v chvoste, ktorý jedným švihnutím do pravej strany vytrhol kovovú nádobu zo svojho stojana. Videl ako sa zbytok papierov rozletel po celej miestnosti pričom mu neostávalo nič iné ako nájsť iné miesto, kde by sa to mohlo nachádzať. Nemalo to byť predsa také ťažké.
Nájsť výsledky genetickej pre dispozície mutanta o ktorého sa začala zaujímať hydra. Zvláštne v momente, kedy sa hydra začína zaujímať o mutantov znamená to len dve veci. Bud je to človek, ktorého sa budú snažiť zbaviť, pretože im skrížil cestu a nemieni sa stiahnuť a podriadiť sa alebo to je niekto, kto sa mal pripojiť k ich týmu. Zvláštne ak by záležalo na ňom povedal by, že nikoho nepotrebuje. Už tak mal pocit, že hydra sa mu venovala o niečo menej ako na samotnom začiatku. Samozrejme, posielali ho na jednu misiu za druhou kedy mu nechávali ruky uvoľnené, kedy mohol skrížiť cestu takmer každému no mal pocit, že mu niečo taja. No on sám vedel, že v momente ak to dôjde do štádia, kedy sa mu to nebude pozdávať, zasiahne.
Pozeral sa okolo seba pričom mu bolo v tejto chvíli jedno, ktoré veci nemusel zničiť a ktoré zasa áno. Pozrel sa na svoje ruky pričom v nich cítil zvláštnu silu. Nebola to superschopnosť, bol to len adrenalín, ktorý prúdil jeho telom. Sledoval ako vlastnými rukami jednu poličku po druhej zrúcaval na zem pričom cítil ako sa jeho agresia ešte viac stupňuje. V momente, kedy videl pred sebou trezor, ktorý mohol byť vysoký približne v jeho výške pochopil, že ak by záležalo na ňom, informácie o takej sile by určite skrýval na takomto mieste. Predsa len, on sám by nechcel v ten moment aby sa k tomu niečo dostalo. Pozrel sa následne na odomykanie, mykol kolečkom prv do jednej strany potom do druhej a následne kľučkou sa snažil trezor otvoriť.
„ no nič.. skúsil som to.“ Povedal Abaddon pričom si povzdychol a následne cítil ako sa jeho tetovania postupne sfarbovali do modrej farby, ktorá pripomínala samotné nebesá. Bolo to niečo, čo by mohlo obyčajnému človekovi na tvári spôsobiť vydesený pohľad. No jemu sa to páčilo. Aspoň posledné roky. Po tom ako sa každé jedno tetovanie sfarbilo sa nadýchol a následne sa premiestnil za trezor. Cítil sa mierne skľúčene v okamihu, kedy sa ocitol v malej miestnosti v ktorej sa mohol pohnúť iba pár centimetrov. Nepozeral sa na zložky vedel, že toto je posledné miesto, kde by to mohlo napokon byť. Zobral so sebou celú krabicu a následne sa premiestnil opäť na miesto, kde stal ešte pred malou chvíľkou. No v tom momente si uvedomil, že sa pred ním niekto nachádza. Pozorne si prezeral dievča, ku ktorému sa ani len nepriblížil na miesto toho tam stál a krabicu položil k nohám pričom sa snažil odhadnúť čo urobí.
|
|
|
Post by Anastasia Doherty on May 9, 2018 8:52:36 GMT
Postávala za prosklenými dveřmi a sledovala události v místnosti. Ještě dvakrát nabrala na prst trochu zmrzliny, která získávala díky teplu vodnatou konzistenci. Pomalu převalovala vanilkovou chuť na jazyku, než prst vytáhla z úst. Jakoby se náhle celá zastavila. Snad ani nemrkala, nedýchala. Prsty pravé ruky velmi pomalu zatnula v pěst a tu stáhla k tělu. Pohyb byl tak pomalý, že by si ho periferně sotva někdo všiml. Oči měla soustředěné a upřené na cizince. Oběma rukama objala kyblík se zmrzlinou, snad kdyby měl spadnout na zem a vytvořit tak hluk. Nechtěla na sebe strhnout pozornost. Zatímco tělo ani tvář neprozrazovali nic, oči říkaly téměř všechno. Pozorovala každý pohyb, který se za dveřmi udál. Nesledovala jen cizince, který se prohraboval složkami, a jeho agrese gradovala. Pozorovala jednotlivé papíry, jak dopadají na zem. Jak se pohupují díky lehkosti ve vzduchu a snáší se na zem jako pírko. Analyzovala to všechno, vyhodnocovala událost, která se před ní odehrávala. Snad i uvažovala nad vlastní reakcí, která se ovšem stále nedostavila. Místo toho, přemýšlela o tom, jestli je to co vidí nějakým způsobem pro ni samotnou nebezpečné. Dopady na Institut či snad lidskou společnost neřešila. Nenapadlo jí cokoliv z toho nahlásit, zavolat někoho o pomoc. Neměla prakticky jediný důvod.
Cukla s sebou, jakmile srazil kovovou nádobu ze svého místa, která při dopadu hlasitě bouchla. Bylo to sotva patrné škubnutí těla do pravé strany. Výraz ve tváři zhrubnul, cizince začala vyhodnocovat jako nebezpečného. Zhluboka se nadechla, neboť potřebovala uklidnit mysl, která se začala bouřit. Obyčejná a přirozená reakce. Pokud se kdokoliv ocitne v nebezpečí, má šanci zareagovat dvěma způsoby. Utéct nebo zaútočit. Cizinec ji sice zatím přímo neohrožoval, ona mu však nechtěla dát záminku, či snad šanci, aby toho využil a provedl útok první. Pravou ruku nechala padnout volně podél těla. Propnula prsty, připravená zaútočit. Mrštit s ním o stěnu, se jevilo tak jednoduché. Primitivní úkon, který mu však snadno způsobí následky. Mohla mu rozbít hlavu, přelámat kosti, způsobit cokoliv horšího. Ale přesně ve vteřině, kdy se chystala provést útok, se cosi změnilo. Jeho kůže získala na některých místech podivnou, však fascinující barvu. Několik vteřin na to se rozplynul v obláčku modrého dýmu. Překvapením lapla po dechu, doširoka rozevřela oči a prsty sevřela k sobě. Netrvalo to dlouho a zjevil se před ní.
Zůstávala nehnutě stát na svém místě. Ve tváři výraz vyděšeného zvířete. Plachá jako laň. Tiše polkla a hleděla do tváře cizímu muži. Moc z něho však díky slunečním brýlím neviděla. Nevnímala ani svůj vlastní odraz v tmavých sklech. Nadechla se k první větě, která se však zadrhla v hrdle. Místo toho pohledem cukla prve do místnosti, kde před chvílí ještě stál, než se vrátila opět k němu. Zdálo se, že oplývá schopností teleportace. Svým způsobem ji to fascinovalo. Semkla rty k sobě, aby po chvilce napětí uvolnila. Shlédla na krabici, kterou položil na zem. Místo jakéhokoliv slova, věty či otázky se však pustila do dalšího analyzování. Nejspíš ho předtím špatně vyhodnotila. Stáli vzájemně před sebou nějakou chvíli, ani jeden z nich přesto ještě nezaútočil. Přeměřovala si ho zkoumavým pohledem. Studovala jeho postoj, rozložení nohou, to jak pevně stojí na zemi a v jaké míře je rozkročený. Jeho pozice rukou a zda je má uvolněné, nebo zatnuté v pěsti. Prohlížela si jeho oblečení, účes i doplněk v podobě brýlí. Všechno na něm, jí mohlo alespoň částečně napovědět, co se děje uvnitř. Lidské bytosti pro ni byla jedna velká neznámá. Očekávat útok se ale stihla naučit. Vypozorovala jisté znaky, pohyby, které k tomu napovídaly. Přesto u cizince před sebou je zatím nenašla. Byla ostražitá, napnutá a výraz ve tváři byl stále stejně vyděšený, ba i dokonce bázlivý. Přesto se nedalo tvrdit, že by se Anna bála. Ona strach ještě nikdy nezažila, nikdo jí k tomu nenaučil, a pokud kdy projel jejím tělem záchvěv strachu, pak to nedokázala pojmenovat. Pozvedla bradu výš a nepatrně naklonila hlavu do levé strany. Vyčkávala jeho reakce, připravena tentokrát reagovat jak útěkem, tak útokem.
|
|
|
Post by Orion "Abaddon" Wagner on May 9, 2018 13:32:19 GMT
Stál na mieste tak nehybne, že možno by dokázal počuť aj na niekoľko metrov jej bijúce srdce. Tak nehybne, že ak by chcel mohol by vidieť pred sebou ako sa veci okolo nho pohli v momente, kedy sa premiestnil späť na miesto. Pozeral sa pred seba na osobu, ktorá možno myslela na rovnaké veci ako on v tejto chvíli a premýšľal nad tým, čo urobí. Mohol sa pokúsiť mladé dievča napadnúť no ktorý hlupák by to urobil? Vždy, pred tým ako sa o niečo čo i len pokúsil v diaľke v temnote, ktorá mu bola vždy súdenou sledoval každý jeden krok, mimiku tváre a dokonca aj gestikuláciu vlastnej osoby. Pozoroval človeka a vyhodnocoval rôzne situácie, ktoré sa mu v ten moment odohrávali v hlave. Nebola to žiadna schopnosť, len prirodzená inteligencia, kedy chcel vedieť takmer všetko o človekovi, ktorý stál pred ním. No v tejto chvíli to nemal v pláne. Nemal potrebu vyceriť na ňu zuby ako nejaké zviera a počkať si na ten moment, kedy predvedie svoje schopnosti.
Len tam tak stál na mieste niekoľko sekúnd, čo mu prišlo ako samotná večnosť. Kedy sa pozeral pozorne na každý jeden milimeter jej pokožky. Mohol len dúfať, že jej schopnosť nie je telepatia, kedy by sa dostala do jeho hlavy a následne videla niekoľko vecí, ktoré by boli mierne pohoršujúce pre niekoho, ako je človek z inštitútu. Pozoroval jej oči v ktorých s nachádzalo niečo, čo nedokázal pochopiť. Zvláštne, nikdy nemal problém človeka odhadnúť od takmer prvej sekundy v jeho spoločnosti. Niekoľkokrát sa prechádzal po meste s kapucňou na hlave a s úsmevom na tvári dokázal vymýšľať osudy ľudí, ktorých životy nepovažoval za niečo viac ako len primitívnu vrstvu parazitizmu. Pozeral sa na nich, na to aké emócie hrali takmer celým telom pričom sa niekedy zamýšľal nad tým ako človek môže byť v jednom momente tak šťastný. Šťastie bolo niečo, čo nikdy nepoznal. No aspoň nie tak ako to videl u ľudí. Jeho oči nikdy nehrali rovnakými odtieňmi šťastia ako to videl na uliciach. Nemal potrebu sa s nikým držať ustavične za ruku, hovoriť mu ako sa cíti alebo to, ako veľmi nekonečno je šťastný. Zvláštne a to si o sebe myslel, že pozná dosť vecí, ktoré sa týkajú ľudí.
Opäť jej venoval svoju pozornosť pričom sa snažil si zapamätať jej tvár. Vedel, že to nie je naposledy, kedy sa vidia. Vedel, že v momente ak by sa o niečo čo i len pokúsila vynaložil by svoje celé úsilie na to aby ju vyhľadal a našiel jej slabé miesto. Postupne, pomaly by si to vychutnával presne tak ako to robil pri úlohách od samotnej Hydry. S menším úsmevom na perách, ktorý ho sprevádzal dnešným dňom takmer od samotného okamihu položil jednu nohu na krabicu pričom s rukami založenými na prsiach následne zakýval jemne jednou rukou. Pohybom prstov sem a tam kedy mierne zakývanie patrilo práve jej sa opäť vyparil. Niekto by si pomyslel, že premiestňovať sa je jednoduché no nikto nevedel, čo sa za tým skutočne skrýva. V momente, kedy použije svoju moc a stane sa pre niekoho neviditeľným, len určitou hmotou alebo dokonca hmlou musí pozorne vybrať miesto, na ktoré musí myslieť. Nestačí len venovať tomu jednu jedinú myšlienku a dúfať, že sa to odohrá presne tak ako sa má. Musí sa sústrediť a vidieť ten obraz pred sebou.
Inak by to nemuselo dopadnúť najlepšie. V momente, kedy sa ocitol pred inštitútom pocítil opäť slnečné lúče na pokožke pričom si jemne povzdychol. Tak krásny deň. videl pred sebou už pripravené auto, ktoré ho malo odviesť na dohodnuté miesto. No možno nie jeho ale práve tú krabicu, ktorú mal pri sebe. Odhodlaným krokom teda vykročil pričom sa ani len nepozdravil šoférovi, ktorý mu otvoril dvere a následne nastúpil do auta. Cesta do základne a odovzdanie materiálov mala podľa jeho predstáv prebehnúť rýchlo a bez jediného problému.
|
|